Všetko bolo skoro ako v skutočnosti. Keby sa to nedialo uprostred mesta, ale u nás doma, tak by to bolo v celku aj reálne – pravdivé. Ten sen mi nahnal strach, no mala som pocit, že sa môže kedykoľvek splniť.
Presne si nepamätám, čo sa tam dialo. Iba viem, že som bola v meste na zástavke pred školou, kde chodím. Zrazu sa tam objavila moja sestra. Aj v tom sne som ju nenávidela, ako aj v skutočnosti, no v tom sne som bola s nervami na konci – ako vždy, keď ma vytočí. V skutočnosti naberiem trochu zdravého rozumu a odolám tomu, no teraz to bol sen.
Chcela som ju udrieť a niečo jej spraviť aby zmĺkla, no objavila sa tam moja mama a schytala to ona. Jej oči sa na mňa pozreli a nechápali, čo sa práve stalo. Zadívala sa na mňa prekvapeným, ba ohromeným výrazom. Akoby sa dívala na vraha.
Ako vždy v takejto situácii, či už vo sne, alebo v reálnom svete, pomohol mi útek. Začala som bežať a utekať predtým, čo sa odohralo. Stále ma však prenasledoval mamin pohľad. Bol v ňom strach, čo sa so mnou deje. Z tichého, milého a dobrého dievčaťa.
Dúfala som, že tento sen ukončí môj útek, no všetko sa zvrtlo. Spala som doma a počula som ako sa mam s otcom rozprávajú, že dajú všetky peniaze na to, aby som bola v poriadku. V tej chvíli som to pochopila – pôjdem do blázinca.
Všetko cvaklo do seba ako puzzle. Všetci ostatní by namietali, kričali by. Len ja som čakala. Počula som, že už sa blíži ten doktor, ktorý by ma mal odviesť preč.
„Len zoberte tú správnu. Leží na posteli hneď pri stene,“ usmerňovali ho rodičia, keď sa otvorili dvere do mojej izby.
Ihneď som vyskočila. Nie preto, žeby som chcela ujsť v poslednej chvíli. Vedela som, že musím s ním ísť. Vedela som, že nie je niečo so mnou v poriadku. Vedela som to už dávno, no až teraz sa to prejavilo. Chcela som ich ochrániť pred nebezpečenstvom – predo mnou.
Zrazu sa sen skončil a ja som vstala. Chvíľu som mlčky sedela a rozmýšľala som. Ten sen bol z časti až tak pravdivý, no nebol skutočný. Vyľakal ma, no nedávala som mu až takú pozornosť. Bol to len sen. Obyčajný sen...
Je však možné, že po tomto sne sa v skutočnosti bojím samej seba? Bojím sa, že moje nervy raz povolia a nezvládnem to. Zosypem sa v tej najnevhodnejšej chvíli a budem to najväčšie nebezpečenstvo pre moju rodinu.
To nemôžem dopustiť!
„Takže, zišli sme sa tu preto, lebo iba jeden z vás môže ísť na zimné olympijské hry a korčuľovať tam pred všetkými známymi. Tisíckami ľudí a zažiť, čo to je stáť na ľade a cítiť jeho vôňu zatiaľ čo po vašom úžasnom odkorčuľovaní všetci stoja na nohách a fandia vám,“ tréner sa pozrel na nás svojimi zelenými očami.
Pozrela som sa úskokom na moju sestru. Prehodila si svoje prefarbené tmavofialové vlasy a usmiala sa na trénera. Zalíškala sa ako vždy. Ja som prekrútila očami od toho pretvárania sa. Na mňa bola Veronica vždy hrozná a nenávidela ma. Pred ostatnými bola milá a obľúbená.
„Elizabeth? Poď sa predviesť,“ povedal mi hneď tréner a ja som sa postavila na ľad. Veronica ukázala na mňa a začala sa smiať aj so svojou kamarátkou. Znervózňovalo ma to.
Nikdy som nemala na nič talent. Jedine korčuľovanie ma bavilo. To bol môj život. Obuť si korčule, ísť na ľad a všetko nechať za sebou.
„Dolám sa,“ pošepkala mi Veronica, keď som šla okolo nej. Pevne som zavrela oči a dvakrát som sa zhlboka nadýchla. Nemala som trému. Moje nervy začali ihneď pracovať, keď som započula sestrin hlas.
Postavila som sa do stredu klziska a čakala som dokým začne hrať hudba. Nikdy som nemala pripravenú choreografiu. Korčuľovala som iba tak, ako som chcela a ako mi to vyhovovalo. To občas štvalo trénera. Často som padala, keď som nemala dopredu hotovú choreografiu, ale mne to nevadilo. Z každého svojho pádu som sa smiala.
Odkorčuľovala som asi iba minútu, keď sa vypla hudba a začula som trénerov potlesk.
„Ešte docvičíme to prepnutie nôh a umelecký dojem a môžeš si baliť veci do Vancouveru,“ usmial sa a ja som sa tešila.
„Ďakujem,“ povedala som, keď som popri ňom prechádzala.
„Tak, Veronica, ukáž sa teraz ty,“ vyzval tréner moju sestru a ja som ju sledovala. Chcela byť zakaždým lepšia ako ja. Ona však nikdy nevynikala v učení. Zakladala si svoju budúcnosť na perfektnom vzhľade a mať čo najviac kamarátov.
Ja som mala iba jednu, aj tá sa nakoniec prikmotrila do skupiny mojej sestry. Otočila sa mi chrbtom a zabudla na mňa. Na tie spoločné roky odmalička, čo sme spolu strávili. Stále to akosi ťažko znášam. Mala som ju rada ako sestru. Nie ako Veronicu, ale ako sestru, ktorá naozaj stojí za to, aby si zaslúžila moju dôveru a lásku.
Neuvedomila som si, že moja sestra už dokorčuľovala a už je tam ďalšia. Ani ma to nejako netrápilo ako korčuľovala. Nedala som sa rozrušovať, či budem lepšia alebo horšia. Môj sen bolo ísť na Zimné olympijské hry 2010 do Vancouveru a reprezentovať Kanadu. Byť ďaleko od sestry. Konečne vytúžený kľud.
Vytiahla som si mobil, zapojila sluchatká a počúvala som striedavo Green Day a Paramore. To jediné ma donútilo nemyslieť na tento svet, ale na texty ich pesničiek. Dávali mi silu. Občas som však prepla aj na Taylor Swift aj Linkin Park.
Po polhodinke počúvania som konečne dávala pozor. Tréner sa rozhodoval, kto ide s ostatnými do Vancouveru a kto nie. Nastala moja chvíľa.
„Takže, rozhodol som sa takto...“ pozrel si náš všetkých rad za radom. „Určite budete so mnou súhlasiť, že by tam mali ísť sestry Greenové. Avšak, ktorá z nich je lepšia?“ dal si otázku a za chvíľu si na ňu aj sám odpovedal. „Obe sú najlepšie. Takže si dáme ešte jedno súťažné kolo. Ako by som ho nazval. Á, rýchla smrť. To sa používa aj v hokeji.....no a o čo pôjde? Elizabeth, Veronica, máte pätnásť minút na to, aby ste sa rozcvičili a pripravili sa. Vyjdete normálne na ľad a tá, ktorá spraví, čo i len malú chybu, potkne sa, alebo podobne – ide von. Nejde do Vancouveru. Je vám to jasne?“
„Áno,“ povedali sme obe naraz, lenže ja som sa dívala do zeme, zatiaľ čo sestra sa mu dívala priamo do očí. Naraz sme sa aj rozišli do šatne.
Ju kamarátky povzbudzovali a ja som sa išla trochu osviežiť do sprchy. Toto je moja rozcvička. Ja nepotrebujem žiadnu choreografiu ani nič podobné. Len kľud a prázdnu myseľ. Nemám sa čoho obávať. Možno by si iní mysleli, že si namýšľam, ale ja som dobrá. Lepšia než sestra a to v mnoho ohľadoch.
„Sestry Greenové na ľad,“ zakričal na nás tréner a to bol impulz pre nás. Obe sme chceli vyhrať. Obe sme chceli dokázať, že sme lepšia ako tá druhá. Obe sme chceli ísť do výboru na ZOH. Ale len jedna môže ísť.
Prvá šla sestra, lebo ja som predtým šla prvá. Lepšie pre mňa. Mohla som si premyslieť, čo chcem pridať, alebo odobrať. Stále som však myslela na to, že je to rýchla smrť, ako v hokeji. Žiadne opravné korčuľovanie. Buď spadneš a nejdeš, alebo jednoducho ideš.
Veronica svoju jazdu prešla bez väčších chýb. Bolo tam drobno malých, ale išla na istotu. Mohla som len jediné – prekonať ju, no niečo stále vo mne budilo pocit strachu, že to nedopadne dobre.
„Eliz, no poď.“
Nadýchla som sa a vybrala som sa na ľad. Od začiatku som sa držala dobre. Zdalo sa mi však, že mám niečo s pravou korčuľou, nejako sa zadrhávala, no zvládla som to aj bez menších chýb. Na záver som chcela dať trojitú otočku, aj sa mi ju podarilo dať. Lenže tá pravá korčuľa sa mi zadrhla o ľad a ja som skončila na zemi.
Koniec mojim snom. Môžem dať zbohom Vancouveru. Toto je rýchla smrť a ja som práve zomrela. Ja som nepostúpila postupuje moja sestra.
„A máme jasno,“ celý blažený hovoril tréner. „Veronica Greenová nás pôjde reprezentovať na ZOH vo Vancouveri. A ty,“ pozrel sa na mňa. „Pôjdeš ako náhradníčka, keby sa ničo stalo. Teraz odchod vážení.“
Ešte stále som sedela nechápavo na ľade. Celý čas som neurobila ani najmenšiu chybu a predsa som prehrala. Už som bola blízko môjho sna, keď mi ho pokazila moja pravá korčuľa. Viem, idem tam, ale nebudem reprezentovať. Som iba náhradníčka.
Utrela som si slzu, čo mi stiekla po líci dole a so smutným výdychom som sa postavila z ľadu a šla do šatne. Vládla tam dokonale veselá nálada. Tam som ja teraz nepatrila. Porazení patria inam. Preč.
Ihneď som odišla zo zimného štadiónu. Išla som pešo ako vždy. Bol to len kilometer a prechádzka po tej zime mi spravila dobre. Nechala som si všetko uležať v hlave a premýšľala som o všetkom.
Síce tam nebudem korčuľovať, ale predsa tam budem. Nebudem úplnou súčasťou výpravy, no stále som na súpiske s názvom: “Keby sa niečo stalo.“
Štvala ma ta korčuľa, ktorú mám teraz zabalenú v ruksaku na chrbte. Pozrela som sa na ňu dôkladne a mala som tam jednu trhlinu.....akoby to niekto rezal. Možno som si len nedávala pozor a zakopla som ju o betón, alebo niečo podobné, čo mi to spôsobilo.
Už som však doma. Nemôžem byť smutná. Ide tam jedna z nás a práve to musí byť moja sestra, ktorá dosiahne vždy to, čo chce. Raz som sa zmienila, že povala nad garážou by sa dala celkom vhodne prestavať na útulnú izbu – môj plán, ako mať vlastnú izbu. O rok neskôr tam bola veľká izba, no nie pre mňa ale pre sestru. Vraj ten nápad dostala ona. Mne ostala teda izba s rozmermi 2x3 metre. Nájsť jednu výhodu? Je len moja, no dosť malá.
Vkĺzla som potichu dnu, no štvrtý schod na schodisku ma prezradil ako vždy, keď mi zavŕzgal pod nohami. Skrčila som svoju tvár a chcela som, aby to niekto nepočul, no bolo to zjavne počuteľné.
„Veronica? Elizabeth?“ opýtal sa mamin hlas z kuchyne.
„No?“ ozvala som sa a dúfala, že ma nezavolá aby som išla do kuchyne.
„Elizabeth, poď sem,“ zakričala mama a ja som sa neochotne vliekla dole schodmi. Tašku s korčuľami som nechala pred schodiskom a stále som dúfala, že si niečo nájdem, aby som nemusela ísť za ňou.
Moja mama a ja sme boli rôznej povahy. Ona bola skôr ako moja sestra. Rovnaké myslenie a tak. Je však tá najlepšia mama na svete, ale ja s ňou nemám moc spoločných vecí na preberanie. Stránim sa jej, lebo má takú povahu ako Veronica. Ja som skôr po otcovi. Rovnaké povahy, i keď v poslednom čase by povedali, že sa povahovo nikam nehodím. Prestala som hovoriť doma. Bola som stále zavretá v mojej izbe a premýšľala som nad vecami, čo sa dejú okolo. Keď som mala čas, tak som písala svoje poviedky.
Zbadala ma vo dverách a hneď sa usmievala.
„Ahoj, ako dopadlo korčuľovanie?“ spýtala sa a ja som sklonila hlavu.
„Ja som nepostúpila. Veronica ide do Vancouveru. Ja idem iba ako náhradníčka.“
„S tým sa netráp. Teš sa zo sestrinho úspechu,“ položila mi ruku na rameno a zoširoka sa usmiala. Ja som iba presunula pohľad zo zeme pred seba. „Upiekla som ti tvoj obľúbený koláč – Jahodový.“
Zahľadela som sa na stôl a zbadala som ho tam.
„To nie je môj obľúbený,“ otočila som sa a pridala som do kroku, aby som čo najskôr mohla zavrieť dvere na svojej izbe.
Je možné, aby si nemohla zapamätať, že môj obľúbený koláč je jablkový? Nie, lebo všetko sa točí okolo mojej sestry. Vždy peknej, vždy obľúbenej. Len ja som bola vždy škaredšia a trošku pri sebe.
Teraz mám 18 rokov. Pekná ani nie som, ale som prirodzená, som štíhla a mala som ísť študovať na vysokú, lenže to som musela zrušiť. Sestra chcela auto, aby sa na čom mala voziť. Mne teda ostali len prázdne slova, že raz pôjdem na vysokú.
Ľahla som si na posteľ a premýšľala som. Všetko sa mi zrútilo dnes na ľade. Celých sedem rokov som usilovne cvičila na korčuliach a tešila sa, že raz pôjdem na ZOH. Sen sa zosypal a ja si môžem počkať ďalšie štyri roky. Dovtedy však môže vyrásť niekto lepší ako ja. Mala by som sa začať tešiť, že tam idem aspoň ako náhradník. Aspoň niečo, lepšie ako nič.
Ani neviem ako som zaspala, no zistila som, že to bolo asi hneď. Stále som mala na sebe to isté oblečenie ako včera. Boli dve hodiny ráno a vonku som počula rámus. Tak som sa teda išla pozrieť, čo ma vyrušilo zo spánku.
Bola to pravdaže moja sestra, ktorá sa vracala aj so svojou partiou domov v podguráženej nálade. Odišla som od okna a znova sa hodila na posteľ. To zas bude víkend. Budem sa baliť síce do Vancouveru, a tak sa tešiť, no riešiť bolesť hlavy mojej sestry, tak to radšej nechcem. Ešte by aj mňa začala bolieť hlava a to nechcem. Mala by som si niečo vymyslieť na víkend.
V Calgary bol celý víkend zamračený. Ani nesnežilo ani nepršalo, len bola strašná zima. Slnko kde-tam vyšlo a ukázalo sa. Môj plán vypadnúť niekam von cez víkend teda zlyhal. Musela som byť doma a počúvať sestrine slová, ako veľmi sa teší do Vancouveru a aká je to veľká česť, keď môže reprezentovať krasokorčuliarov z Calgary.
Pre všetkých to boli vážené slová dvadsaťročnej ženy. Pre mňa to boli oblbovacie prázdne vety. Poznám ju viem čo je zač. Keby som ju nepoznala aj z tej lepšej stránky myslela by som si, že s tými korčuliarmi mi niečo ona spravila.
„Ehm, ako sa má nepostupujúca?“ uškrnula sa na mňa moja sestra, keď som sa v izbe balila a ona stála opretá o zárubňu.
„Výborne,“ odpovedala som jej ironicky a ani som sa na ňu nepozrela.
„Predstav si to: Ja vystúpim na ten ľad a ty nie.“ Z tohto som už vycítila, že sa priam vyžíva v mojom trápení. Nenechala som sa vynervovať.
„Predstav si to: Ja stojím na schodoch a vidím ako padáš z nich, a potom ja na ľade osvietená reflektormi.“ Do mňa nech si nezačína.
„Len aby si ty z nich nezletela. Možno sa niekedy nechtiac potkneš ako na ľade,“ uškrnula sa a pokračovala v ceste do svojej izby nad garážou. Veľmi dobre vedela, že teraz trpím, keď som nepostúpila ja na ZOH. Priam sa v tom vyžíva. Mne to prináša iba smútok a hnev.
Zavrela som kufor s vecami a položila som ho vedľa postele. Sadala som si na posteľ a poobzerala som sa po mojej izbe. Inokedy to všetko bolo vyzdobené hokejovými obrázkami, no teraz sú to len holé steny.
Áno, bola som závislá na hokeji, no to je iný príbeh, prečo som s tým skončila. Veľmi dlhý príbeh, do ktorého je zas zapletená aj moja sestra.
Teraz to však beriem aj z iného pohľadu. Možno som mala dať jednej osobe ešte poslednú šancu a možno b to bolo v poriadku. Ja by som netrpela a ona........nič by nebolo.
Zaklapla som menšiu tašku a hodila ju tiež pred posteľ. O týždeň budem inde. O týždeň som v inom meste. Teraz ma bude zaujímať iba to. Nič iné.
Prešiel týždeň aj štyri dni. Nešla som s výpravou do Vancouveru, ale idem až dnes. Vraj som len náhradníčka, tak si nezaslúžim miesto s vybranými. Mne to problém ani moc nevadilo, aj tak sa bojím lietadiel a radšej pôjdem autom.
Cesta ani netrvala moc dlho, keďže som mala v ušiach MP3-ku a počúvala som celú cestu pesničky. No po otvorení dvier na našom mikrobuse (spolu so mnou sa viezli aj ostatní náhradníci) som ostala v údive. Jednoducho to tam žilo.
Chvíľu som tam iba tak stála a pozerala sa dookola, dokým do mňa nevrazil niekto a ja som sa konečne prebrala. Ocitla som sa v jednom z mojich snov, lenže toto nie je sen ale realita.
„Vitaj Vancouver,“ usmiala som sa a išla som si vybrať kufre, ktoré sme mali natlačené ani neviem ako. S jedným hokejovým masérom sme do seba narazili a obaja sme spadli na zem. Všetci sa smiali aj ja, ale on ani nie. To nás však neodradilo a smiali sme sa aj cestou do nášho “Kanadského domu.“
„Elizabeth, ty máš izbu.....na ... na ....na...,“ prezeral si papiere náš tréner. „Na štvrtom poschodí, izba číslo 413.“ Hodil na mňa kľúče a ja som ich rýchlo chytila.
Ako naschvál bol výťah práve nefunkčný, tak som sa musela so svojimi troma kuframi vliecť po schodoch. Už som bola aj hore, no nedívala som sa pod nohy a narazila som do niekoho. Okamžite som stratila rovnováhu a spadla som na zem.
Predo mnou sa objavila veľká ruka a ja som očami hneď prešla od ruky po hlavu. Bol to mladší muž? Či chalan ešte? Mal modré oči a také tie strapaté hnedé vlasy, no a na perách mal milý no aj ospravedlňujúci úsmev.
„Ďakujem,“ chytila som sa za ruku a on mi s ľahkosťou pomohol vstať na nohy. Raz som sa dívala na zem a raz naňho. Zdal sa mi povedomý, i keď som ho nevedela zaradiť.
Pozbierala som si svoje kufre a vyrazila k dverám číslo 413. Ani som sa neobzrela na toho chalana, ale mala som pokušenie sa znova naňho pozrieť a usmiať sa. Prekonala som to pokušenie a vkĺzla som do svojej izby, ktorá bola malá, ale pohodlne zariadená. Ja nepotrebujem veľa priestoru, iba ak na ľade.
Podišla som ku oknu, odkiaľ som mala výhľad na zjazdný kopec, kde sa bude lyžovať slalom. Povzdychla som si a oprela som sa o okno. Nikdy som si nemyslela, že sa sem môžem dostať. Vidieť olympijsky oheň a byť súčasťou tohto všetkého.
Jediné, čo mi chýba je to, že nemám nikoho s kým by som mohla moje šťastie zdieľať. Fakt nikoho.
Komentáre