1.kapitola - Začiatok Lucy Waylinovej
06.03.2010 00:00:00
Takže toto je moja kniha, ktorú som písala jeden rok....a píšte komenty....sa neurazím
Chceli ste niekedy vo svojom živote prežiť niečo výnimočné? Ja som po tom túžila. Ako chudera z triedy som vždy chcela byť obľúbená. Lenže to som netušila, čo ma len bude čakať, keď sa presťahujeme do mesta Salzstan. Môj život sa zmenil od základov a teraz by som bola rada keby sa nič z tohto vôbec nestalo. Mala som pätnásť a po odťahovaní do mesta Salzstan som tam začala chodiť na strednú školu. Diali sa tam čudné veci, no nevšímala som si ich. Po čase som však zistila, že som čarodejnica. Celkom mi to zmenilo život. Ľudia sa mi vyhýbali a nechceli so mnou mať nič spoločné. Boli tam však aj ďalší ľudia, ktorí mali s čarovaním dosť spoločného. Ako v každom príbehu som sa zaľúbila aj ja. Bol zlatý a milý. Kto by mu odolal. Do môjho šťastného života však vstúpilo zlo a ja som sa musela sama rozhodovať, čo je dobré a čo nie. Ukázalo sa, že všetko je nakoniec úplne iné ako sa na prvý pohľad zdalo. Stalo sa toho strašne veľa a mnoho vecí z toho bola pre mňa bolesť. Prešli roky a ja sa pomaly s tím zmierujem. Mám devätnásť rokov a stále si prehrávam v mysli príbeh, čo mi zmenil život. Rozhodla som sa, že vám ho poviem. Musím sa zo všetkým niekomu priznať aj keď to bolí. Spomienky na tieto roky sú aj potešujúce, no aj zraňujúce a plné nečakaných prekvapení. Nečakajte nejaký príbeh so šťastným koncom. Tento príbeh totiž koniec ani nemá. Jeho koniec píše sám život ako plynie.
Končili sa prázdniny a všade sa túlajú študenti, ktorí sa lúčia a nadávajú na školu, ktorá sa za dva dni začína. Musím sa priznať, ale ja sa teším do školy. Môžem začať odznova. Idem totiž už na strednú a na základnej ma brali ako knihomoľa. Priznám sa aj sama, že prečítam štyristo stranovú knihu za tri dni, ale keď sa doma nudím, čo mám robiť? Ísť von? A s kým? Kto by chodil so mnou von? Dievčatá z našej triedy si myslia, že snívam o nejakom princovi na bielom koni z rozprávkovej knihy. A o chalanoch ani nehovoriac. Namiesto pozdravu ahoj Lucy mi povedia ahoj knihomoľa. Kto sa má aj napriek tomuto baviť s nimi. Určite sa so mnou nebavia aj preto, lebo som škaredá. Netvrdím to len preto, aby ma niekto ľutoval ale preto, lebo je to pravda. Vlasy sú plavé a keď si ich chcem nejako upraviť je to hrozné. Nakoniec si ich dám iba do gumičky a musím byť spokojná. Pery mám celkom dobré keby som si ich stále neobhrýzala. Jediné, čo sa mi na mne páči sú moje oči. Sú také úprimné a nádherne modré. Mama mi hovorieva, že ich mám také rovnaké, aké má môj otec. Mame sa vždy páčili a tak som nechápala, prečo sa teda rozviedli. Mama to nechcela komentovať, vraj je to nadlho. Mama je jednoducho ojedinelá. Má svoje názory na všetko a je jedno o čo ide. Je jednoducho úprimná a čo má na srdci to aj povie. Nik sa na ňu nemôže hnevať. Jej nádherný úsmev a nádherné zelené oči a taktiež nádherné gaštanové vlasy nemôžu nikoho sklamať. Ako by som sa jej chcela veľmi podobať. Lenže ja vypadám ako strašidlo na poli. Dokonca aj to je krajšie. Vlasy nosievam skoro vždy rozpustené a zakrývam si nimi tvár. Doma aj obchádzam zrkadlá, aby náhodou nepraskli. Raz si zo mňa brat vystrelil na prvý apríl. Neviem ako to urobil, no dodnes sa naňho hnevám. Išla som okolo zrkadla a ono zrazu puklo. Zľakla som sa a brat vyšiel z rohu celý vysmiaty. Vysmiaty je slabé slovo, dusil sa od smiechu. Môj brat Mark je tiež úžasný človek. V škole je celkom obľúbený a nie kvôli svojím gaštanovým vlasom a zelením očiam. Mohol by byť úplne obľúbený, lenže dá radšej prednosť jednému kamarátovi ako dvadsiatim. Jeho kamarát Tim Waylett a brat sú nerozlučná dvojica. Kamarátia sa a ani nevedia koľko dlho. Mark je odo mňa iba o dva roky starší, no viac rozumu mám asi z celej rodiny ja. Čo by ste chceli. Čítam jednu knihu za druhou. Mama mi hovorila, že to mám asi po nej. Keď bola malá tiež čítala rada knihy, lenže ja nemám iba toto moje ,,hobby,,. Ja totiž kukám aj hokej. Na toto hovorí mama, že to mám po otcovi. Na hokej sa dívame aj s mojím bratom. Spolu držíme iba jednému tímu, no ten už nevyhral päť rokov. V štáte Mírius sú najznámejšie iba tie tými, čo boli veľakrát vo finále. Čiže Black Stars a Smerlis. Päť rokov za sebou vyhrali Smarlisi. Druhé miesto pre Black Stars je pekné, ale titul majstra štátu je najlepší. Pravdaže, že držím Black Stars. Síce už nevyhrali pekne dlho, no ja im stále verím aj s bratom. Pamätám si, že raz nás do hlavného mesta štátu Mírius, mesta Dolles zaviezol otec. Boli sme vtedy najšťastnejší, ale teraz nás vídava iba občas. Brat ho berie stále ako otca, ale ja som sa mu vzdialila a len ťažko si bude ku mne hľadať cestu. S mamou žijeme už tri roky osamote v dvojposchodovom dome v meste Wsalk. Otec sa odsťahoval do svojho rodného mesta na kraj štátu. Do mesta Salzstan. Aj mama tam bývala, no kvôli osobným veciam odtiaľ odišla. Moja mama pracuje ako policajtka v meste. Dokonca mám kdesi odložený novinový výstrižok kde bol o mame článok. ,,JEDINÁ ŽENA V POLICAJNOM TÍME, ALEXANDRA WAYLINOVÁ, CHYTILA LUPIČA, ČO CHCEL VYLÚPIŤ BANKU.“ Takýto nadpis zdobili naše noviny v meste. Každý ju obdivoval a mal pred ňou rešpekt. Zatiaľ, čo mama bola celkom slávna, otec pracoval ako automechanik. Vedel síce opraviť, no obchody mu moc nešli. Ani ku nám nechodil tak často. Predtým chodil dvakrát do týždňa a teraz ak sa mu podarí prísť raz za mesiac tak to je dobre. Asi si myslí, že sme radi, keď ho vidíme. Asi si myslí, že keď mi donesie knihu tak budem držať hubu. Niekedy som nechápala, čo vlastne od nás chce. Odišiel od nás, keď som mala dvanásť a Mark štrnásť. Niesli sme to ťažko, no jemu to bolo asi jedno. Takže toto je moja (ne)úplná rodina. Som celkom šťastná. Mojimi jedinými kamarátmi sú hokej, knihy, mama a brat. Hoci ako to tak býva v rodinách, že súrodenci sa hádajú, my sme pravý opak. Vieme sa pochopiť jeden druhého a máme sa radi bez predsudkov. Lenže on má to o čom by som len snívala. Má aspoň jedného kamaráta a ja nič.
Komentáre
ahoj
diki