Ja a môj svet

Začal sa obed. Všetci boli nasťahovaní vo vnútri, lebo vonku bola až príliš veľká zima. Sadla som si k bratovi a Timovi. Volala som aj Daniela, no ten išiel ku svojim kamarátom. Bratovi sa zdalo divné, že si ku nám nesadli Timea s Jamesom.

,,Čo sa stalo medzi vami?“ opýtal sa ma Mark. Pozrela som sa na Timeu a potom do stola.

,,Mal by si sa radšej opýtať ich,“ povedala som mu. Vedel, že chcem aby sa do toho nestaral. Nepýtal sa ma nič. Ďalšia vec, ktorú som na bratovi obdivovala bolo to, že vedel kedy sa má prestať pýtať. Nikdy nepokazil niečo.

Vlastne nepokazil nič. Každé prekvapenie, aj keď bolo preňho a vedel o ňom, nikomu to nepovedal a vždy to zahral, že to úplne úžasné. Mám ho rada. Som rada, že si vybral život s jedným najlepším kamarátom a nie život s chalanmi, čo pijú a fajčia. Kľudne by sa mohol ku nim pridať bárs kedy.

 Aj teraz ho baby obletujú. Priťahuje ich ako magnet. Asi preto, že je dosť pekný. Nechápem ako mohol za tie roky nemať ani jednu priateľku. Čo je teplý? Určite nie. Párkrát som sa mu dostala do počítača a videla so tú poštu od jeho kamarátok.

Som určite presvedčená, že on nie je na chalanov. A čo sa týka mňa ja som určite na chalanov. Veď to aj tak teraz vyzerá. Jeden ide po mne a ďalší ma nenávidí preto, lebo sa nebavím s Timeou, čiže s jeho priateľkou s ktorou chodí. Je to tu až veľmi zapletené.

Teraz na obede som si všimla, že sa po mne díva aj Tim. Ak by som si s ním niečo začala, tak ma brat asi zabije. Ale nie. On by mi hádam neublížil. Možno.

Nechápem až doteraz niečo. Prečo sa nikdy nefotil s otcom a ani so mnou? Počkať, veď vlastne nemám ani ja žiadnu fotku s mamou. Spadla mi lyžica do polievky. Ošpliechalo to Marka a Tima. Mňa sa to nejako vyhlo.

,,Čo sa s tebou deje Lucy?“ opýtal sa ma Mark. Nevedela som nič povedať. Ani som nevedela, čo mám povedať. Čo som vlastne zistila? Ani neviem, iba si myslím, že niečo a našou rodinou nieje niečo v poriadku. No nieje to len kvôli tomu, že sú naši rodičia rozvedení. Je v tom určite aj niečo viac.

Mama s otcom to vedia určite a vie to aj Mark? Možno nie, ale pochybujem o tom. Vždy mali predo mnou nejaké tajnosti a mne ako vždy povedali nejaký výmysel čo ich napadol.

,,Nič mi nieje,“ odpovedala som Markovi a išla som do triedy. Sadla som si k Danielovi, ktorý sa učil na ďalšiu hodinu. Nič sa ma nepýtal, ale iba sa na mňa spoza učebnice díval. Usmiala som sa naňho.

,,Máš pekný úsmev,“ povedal Daniel a usmial sa na mňa. Trocha ma to zaskočilo a vedela som, že začal s baliacou technikou.

,,A ty máš pekné oči,“ povedala som mu a usmiala som sa tiež naňho. Bokom som videla, že do triedy vošla Timea s Jamesom. Čo tu ten chce! Povedala som si pre seba. Daniel sa stále na mňa usmieval. Asi chcel, aby som mu tiež pochválila jeho ,,nádherný,, úsmev. A zrazu ma chytil za ruku, čo som mala položenú na lavici. Hladil ma po nej. Chvíľu som sa dívala, čo to vlastne robí a potom som odtiahla ruku.

Aj keď som presne nevidela Jamesovi do tváre, videla som tam niečo ako žiarlivosť. Na Danielovej tvári som zas videla menší smútok z toho, že som odtiahla ruku. Videla som ako James ide preč z triedy, no pred dverami zastal a zadíval sa na mňa.

Nezbadala som sa, že aj ja sa naňho dívam. Keď som si to predsa len všimla, tak som odvrátila zrak. Prečo sa díval po mne a nie po svojej priateľke. Prečo? Len toto mi behalo v poslednej dobe v hlave. Len toto a ešte jedna vec.

Prečo som sa ja nefotila s Markom a mamou? Je to záhada, ktorá ma priam láka aby som ju rozlúštila. Lenže, čo ak to rozlúštenie prinesie niečo omnoho horšie akoby som čakala. Bojím sa toho, lenže nemôžem žiť bez toho aby som to aspoň skúsila trochu pochopiť.

            Konečne koniec školy! Aspoň koniec školy tohto dňa. Stojím pred školou a ako vždy čakám na Tima a Marka. Sledujem Timeu, ktorá prichádza ku mne. Nechcem s ňou hovoriť, nech je to akékoľvek dôležité. Otočím sa a do niečoho narazím.

Nebojte sa, nebol to stĺp ale bol to nejaký človek. Chytil ma za chrbát, no asi chcel aby som nespadla. Pozriem sa hore a zbadám Daniela. Usmejem sa, že to je on a nie nejaký iný chalan.

,,Ďakujem ti,“ povedala som mu. Prečo som mu to vlastne povedala, keď on  mi zavadzal v ceste.

,,To by som sa ti mal ja ospravedlniť a nie ty mne,“ povedal mi. Tak ako chce.

,,To je jedno,“ povedala som. Všimla som si, že Timea sa otočila a ku mne nešla. Všimla som si však, že Daniel ma stále drží.

,,Môžem ťa odkopnúť domov?“ opýtal sa ma.

,,No dobre, keď ma pustíš,“ povedala som mu a usmiala som sa naňho.

,,Prepáč.“ Ospravedlňoval sa.

,,To nevadí,“ povedala som a videla som, že ho to potešilo. Po ceste domov sme sa o všeličom rozprávali. O Black Stars, o hokeji, o škole, o meste, o filmoch a o všetkom inom. Mali sme toho dosť spoločného.

Pomaly sme došli pred naše domy. Rozlúčili sme sa a išli sme domov. Chvalabohu, že ho nenapadlo sa ho opýtať, aký mám e-mail. Všetko by mu bolo jasné, že som o všetkom vedela. Bolo by to možno ľahšie a on by sa už nemusel snažiť mi nejako prejavovať city. Takto mu každý deň vidím na tvári, čo sa ma chce opýtať. Snažím sa to nejako zahovoriť a on na to zabudne po čase. Je to čudné, že aj keby na mňa chcel zabudnúť, tak by sa musel odsťahovať. Len keď sa pozrie von oknom tak vidí náš dom. Chodíme do tej istej školy a aj do tej istej triedy. Fandíme tomu istému tímu a máme radi aj tie isté filmy. Takže jediné východisko z toho aby na mňa nemyslel je, aby sa odsťahoval.