mi dala škola ešte voľno, aby som sa trocha spamätala. Ešte som vôbec nevidela Timeu ani Daniela a Jamesa. Celý čas sa pri mojom dome ani neukázali. Som sama doma, čo mám robiť?
Spomeniem si však na tú knihu, čo mi poslal Timein brat. Vytiahnem ju spod postele. Listujem si v nej a hľadám ako by som mohla zbaviť Marka toho zakliatia. Do očí mi však padlo niečo úplne iné.
,,Ako sa vzdať svojich darov,“ prečítala som si. Hneď ma napadlo, že by som to mohla skúsiť. ,,Potrebujete čiernu sviečku, kvapku svojej krvi a spln. Na to aby ste mohli toto kúzlo vykonať, musí byť mesiac v splne.“ To je dobré. Zajtra je už spln. Dnes si zoženiem tie veci a navždy sa rozlúčim so svojimi darmi.
Behám po meste a dávam si pozor aby ma nikto nevidel. Zbadám však cintorín. Idem tam a hľadám mamin hrob. Prechádzala som hroby až dokým som ho nenašla.
Sadla som si k nemu a začala som plakať. Chýbala mi a takto som ju aspoň trocha mala pri sebe.
,,Vzdám sa svojich darov, lebo len kvôli nim si prišla o život,“ hovorila som si pre seba. Nezachránim síce ani Timeu a ani Jamesa. Zachránim však našu rodinu od ďalšieho utrpenia.
Zobrala som sa a išla som domov. Rozmýšľala som aké by to bolo keby tu mama ešte bola. Bolo by to pekné. Možno urobím chybu, keď sa vzdám mojich darov a možno to raz aj oľutujem.
Zaspala som a zobudila som sa až na druhý deň. Bolo dvanásť hodín a ja som sa chystala skoncovať s mojimi darmi. Mala som už všetko pripravené. Zrazu však niekto zaklopal. Otvorím dvere a zbadám Timeu.
,,Ahoj Lucy,“ povedala Timea a hodila sa mi okolo krku.
,,Ahoj,“ stačila som povedať iba to. Odviedla som ju do obývačky a tam sme si sadli na pohovku.
,,Úprimnú sústrasť. Ako sa cítiš?“ opýtala sa ma Timea.
,,Cítim sa hrozne a neviem sa ešte stále z toho spamätať,“ povedala som jej.
,,Ja by som ťa prišla aj skôr navštíviť, no až včera nám riaditeľ v škole oznámil, že už si sa prebrala z bezvedomia.“
,,Prosím ťa Timea nechcem o tom hovoriť. Povedz mi, čo sa stalo nového?“ opýtala som sa jej . Určite sa stalo toho veľa.
,,Mám nového chalana!“ oznámila mi.
,,Áno a kto je to?“
,,Je to Daniel ak nevieš, ktorý tak náš spolužiak.“
,,Vážne? A čo je s Jamesom?“ opýtala som sa jej. Cítila som možnosť ako by som mohla byť konečne šťastná.
,,S Jamesom sme boli až príliš veľký kamaráti. Keď malo prísť na pusu, tak to bolo divné. Spoločne sme sa rozhodli, že lepšie bude ak prestaneme spolu chodiť. Vtedy sa ma pokúšal zbaliť Daniel a aj sa mu to podarilo,“ povedala a usmiala sa na mňa. Keby len vedela, že Danielovi som sa páčila aj ja, a že som ľúbila Jamesa, keď s ním chodila.
,,A kde je James teraz?“
,,Deň po tom, čo sa ti to stalo sa veľmi pohádal s tvojím otcom. Odvtedy som Jamesa nevidela. Nechodí ani do školy a zrejme odišiel z mesta. Ľudia ho vraj videli pri tom mieste kde ste havarovali, no pochybujem o tom.“ James odišiel? Preč? Ako tak vidím tak všetko šťastné, čo ma v živote stretlo, tak odchádza.
Timea u nás ostalo až dokým neprišiel Mark a nevyhnal ju z nášho domu. Ja som zaliezla do izby a rozhodovala som sa či sa mám vzdať darov alebo nie.
Otvorím si knihu, zapálim sviečku a do plameňa vytlačím kvapku krvi. Ešte predtým si urobím posledné kúzlo. Na spríjemnenie svojej nálady ukážem prstom na kvet, čo mám na okne a začarujem ho, aby rozkvitol. Bol nádherný a pripomenul mi, že svet môže byť aj nádherný.
,,Dary, čo mi boli dané, nech v tejto chvíli sú mi navždy odobraté!“ povedala som a videla som ako sa nejaké svetielko vznáša nad mojou hlavou. Cítila som sa oslabená, ale aj slobodná. Lenže stalo sa, čo som nechcela aby sa stalo.
To svetlo nezmizlo a ani nešlo preč. Vrátilo sa späť do môjho tela. Vyskúšala som ďalšie kúzlo na overenie, či mám dary alebo už nie. Ukážem na ten istý kvet, no tento krát chcem aby zakvitol. Lenže ono sa tak stalo.
Neprišla som o moje dary. Opakovala som to zaklínadlo asi päťkrát dookola a stále nič. Mala som v sebe takú zlosť a tak som pomocou kúziel vyhadzovala knihy z políc. Nechtiac však spadla aj mamina fotka a rozbila sa. Zdvihla som ju zo zeme a otriasla som z nej sklo.
,,Prečo sa nemôžem vzdať svojich darov? Prečo?! Kvôli mne budú všetci nešťastný!“ nariekala som. Pritisla som si fotku ku srdcu a myslela som na mamu. Mala som zatvorené oči a spomínala som si na všetky prekrásne chvíle strávené s ňou.
Vtedy som pocítila chlad. Otvorím oči a vidím mamu.
Nie je skutočná, je takmer priesvitná.
,,Mama!“ poviem a chcem ju objať. Lenže namiesto mamy som objala podlahu. Otriasla som sa a nechápala som, čo sa deje.
,,Lucy, nemôžeš ma objať, lebo som mŕtva,“ povedala mi mama.
,,Ale veď ťa vidím a počujem. Ako to je možné?“
,,Po smrti sa zo mňa stal Biely Anjel,“ povedala a ostala som v úžase.
,,Je to len moja vina, že si zomrela. Keby som sa vzdala prv svojich darov nezomrela by si,“ hovorila som mame. Sadla som si na posteľ a mama si ku mne prisadla.
,,Nie je to tvoja chyba, ako hovoria knihy bolo to predpovedané,“ upokojovala ma mama. Už som mala plné zuby toho, že niečo je predpovedané.
,,A tak prečo sa nemôžem vzdať teraz svojich darov?“
,,Keby si sa ich vzdala, tak príde koniec Bielych čarodejníkov. Máš tu ešte poslanie a dary budeš mať dovtedy dokým to poslanie nesplníš.“
,,A aké poslanie?“
,,Nemôžem ti nič povedať o tom, ale skús sa poobzerať a možno ťa napadne aké. Tak ahoj Lucy,“ povedala mama a odišla.
Videla som za ňou iba biele svetielka, ktoré blikali a po čase zmizli. Ešte stále nemôžem uveriť, že som videla mamu. Nemôžem však uveriť, že moja mama je Biely anjel.
Keby tak mohla zrušiť ten zákon, čo zakazuje lásku medzi Čiernymi čarodejníkmi a Anjelmi. Život by bol len predsa o niečo jednoduchší.
Celý týždeň prebehol v poriadku. Zmierila som sa s tým, že sa nemôžem vzdať svojej sily, no nezmierila som sa s faktom, že Jamesa tak dlho neuvidím. Skúšala som aj naňho myslieť, no niečo mi v tom bránilo.
Mohla som vidieť Daniela a Timeu. Pristane im to spolu. Sú nádherný pár, ktorý sa tak často nevidí. Chcela by som prežiť tiež takú lásku. Pravda je, že som bezhlavo zaľúbená a aj to, že ten chutný chalan je do mňa.
Lenže všetko sa to nejako zvrtlo. Konečne sa James rozišiel s Timeou. Niežeby ma to tešilo, ale už by nám nič nezavadzalo v našej láske. Ja som však bola zatiaľ v bezvedomí a James niekam zmizol. Asi mi je súdené, aby som nebola šťastná. Aj keď som prekonala skoro všetky prekážky, stále tu je jedna veľká. Ten sprostý zákon!
Aj keby sme boli konečne spolu, bojím sa toho blbého zákona. Bojím sa, že aj tak nikdy nebudem šťastná. Mama zomrela, brat sa zmenil na nepoznanie a láska môjho života niekam odišla.
,,Nemôžete mi urobiť aspoň raz po vôli a dovoliť mi, aby som bola šťastná?!“ kričala som a obviňovala som a ani som nevedela koho. Zrazu však počujem, že niečo na prízemí behá. Idem sa teda pozrieť, čo sa tam vlastne deje.
Najmenej dvadsať chalanov vošlo do nášho domu a doniesli si alkohol. Asi sa začína ďalšia z bratových alkoholických nocí. Ráno sa prebudím a určite tu budú spať a všade po zemi budú fľašky z piva. Pri dverách však počujem niekoho kričať.
,,Keby si odišiel už navždy! Nikto ťa tu nepotrebuje!“ kričal Mark na otca.
,,Ty ma možno nepotrebuješ, ale Lucy áno,“ obhajoval sa otec. Ja som len ku nim prišla.
,,Kam ideš?“ opýtala som sa otca, ktorý si obliekal kabát.
,,Musím ísť preč z mesta. Sľúb mi, že dáš na brata pozor aby niečo zlé nevyviedol.“
,,Sľubujem.“ Zavrel za sebou dvere a ja som tam ostala sama s tými ožranmi. To bude úžasný večer. Už sa vidím ako sa trhám ráno do toho upratovania.
Za chvíľu však niekto zazvoní pri dverách. Otvorím a vidím Tima.
,,Ahoj,“ pozdravil ma nesmelo ale aj zároveň prekvapivo. Videl ma po dlhom čase.
,,Ahoj Tim,“ pozdravila som ho.
,,Tim ty si prišiel? Myslel som si, že moje pozvanie odmietneš podobne ako minulé,“ povedal Mark, ktorý prišiel ku dverám.
,,Prišiel som,“ povedal Tim a odišiel do obývačky. Ak pozýval Mark Tima na tieto čudné večierky, tak v Markovi ostalo ešte niečo z toho, čo mal v srdci. Možno návrat Marka nebude až taký ťažký. No možno si to iba namýšľam. Možno je už nenávratne preč. Ale určite viem, že mám týchto otázok bez odpovedí po krk. Stále sa pýtať seba a nenájsť žiadnu odpoveď. Musím s tým prestať.
Lenže kto mi s tým pomôže, keď som na všetko sama? Možno nie som sama a možno mám viac pomoci ako sa na prvý pohľad zdá.
Večierok je v plnom prúde a Mark ma posiela vynášať jednu fľašu za druhou do kontajnera. Musím priznať, že vonku pri kontajneri som sa cítila omnoho lepšie ako vo vnútri.
Dívala som sa na fľaše pri kontajneri a bolo ich tam dosť. Tí chalani asi nemajú dosť. Už sa vraciam pomaly späť do izby, no v tom niečo zbadám. Pri kontajneri je pohodená nejaká fotka. Je to Emmina fotka. Tú predsa Mark nemohol vyhodiť. Tú fotku by nikdy nevyhodil aj keby sa čokoľvek stalo. No ak ju on vyhodil, tak to s kým sa niekedy rozprávam Marka len hrá. Inak je to hnusný tvor, čo sa nasáčkoval do Markovho tela.
Schovám tú fotku v kuchyni do kuchynskej linky a idem späť do obývačky. Vidím Tima ako tam sám sedí na pohovke. Príde mi ho trocha ľúto. Je taký sám a určite tiež nechápe, čo sa vlastne deje. Idem si sadnúť ku nemu.
Boli sme ticho a nikto nič nehovoril. Za chvíľu mi však chcel niečo povedať, no predbehol ho nejaký iný chalan. Sadol si vedľa mňa a cítila som z jeho úst samý alkohol.
,,Ahoj Lucy vieš, že si pekná?“ opýtal sa ma ten chalan.
,,A čo má byť,“ odpovedala som drzo, no tomu ožranovi to nedalo. Bol síce pekný, no opilcov neznášam.
,,No ja len tak. Tvoj brat povedal, že sa s tebou môžem pobaviť,“ povedal a začal ma hladkať po kolene a po ramene.
,,Už mám toho dosť vypadni!“ povedala som mu jasne, no on sa nevzdával. Chytil ma pevno za ruku a nechcel ma pustiť. Lenže tá sviňa ma začala aj bozkávať. Odtláčala som ho, no on sa nedal.
,,Nechaj ju na pokoji!“ zrazu niekto zakričí. Konečne ma pustil a postavil sa. Hľadal toho odvážlivca, čo to povedal.
,,Ktorý debil ma tu vyrušuje?“ opýtal sa. Nikto nič nepovedal. Pristúpil však Tim a povedal: ,,Ja! Máš s tým problém?!“ Tušila som, že sa tu niečo zomelie a radšej som nič nepodnikala.
,,Ty taký sopliak?“
,,Jediný kto tu je sopliak a debil si ty! Pokiaľ som videl, tak sa Lucy s tebou nechcela bozkávať. Počkaj a kto by aj chcel. Vieš malé deti bozkávajú babky na zadok a malé deti chodia tiež po večerníku spinkať, tak dobrú noc!“ povedal Tim. Tak takého ho teda nepoznám. Zvyčajne ho poznám ako slušného a milého chalana.
Lenže ten chalan sa nevzdával. Bolo na ňom vidieť, že je riadne naštvaný.
,,To si nemal hovoriť!“ povedal ten chalan a jednu poriadnu strelil Timovi. Tim odletel a spadol na zem. Vtedy sa všetci začali rehniť a vtedy sa aj všetci zaujímali, čo sa tam vlastne deje. Tim sa nevzdal a pokračoval v bitke ďalej.
Za chvíľu sa na toto miesto činu dovalili všetci. Tí dvaja sa tam bili ako o posledný hrášok. V kruhu stojacích a zabávajúcich sa ľudí som zazrela aj Marka. Keď zbadal Tima zhrozil sa. Chcel mu pomôcť, no zastavil ho nejaký ďalší chalan a odviedol ho preč.
Vtedy som zbadala, že mu ešte stále záleží na priateľoch. Už som sa ďalej nemohla dívať na tých dvoch a hlavne na dobitého Tima. Vlietla som tam medzi nich a bolo mi jedno, že som mohla kľudne aj ja schytať. Ťažko som ich od seba oddelila.
Po tom ,čo sa mi to podarilo, zobrala som Tima do kúpelne a zamkla som za nami.
Ostali sme tam iba sami dvaja. Povedala som mu nech si sadne na roh vane a nech počká. Zatiaľ som vytiahla lekárničku a išla som mu ošetrovať rany na tvári.
Vypadal hrozne. Rozrazená pera a pár dosť veľkých škrabancov.
,,Trochu to bude štípať,“ upozornila som ho pretím, než som mu na tvár natrela dezinfikačný prostriedok.
,,Au! Trochu?!,“ zakričal od bolesti Tim. Keď už som bola skoro hotová, odložila som lekárničku a oprela som sa oproti nemu o stenu. On sa díval do zeme a ja som hľadala otázku, čo by som sa ho vlastne opýtala.
,,Prečo si sa začal biť?“ Tim sa po mne pozrel a nevedel ako má zareagovať.
,,Lebo ťa musím chrániť,“ povedal Tim. Nechápala som.
,,Čo?!“ opýtala som sa nechápavo.
,,Lebo ťa musím chrániť a musím byť vždy pri tebe, keď ma budeš potrebovať“ povedal Tim.
,,A čo si myslel tím, že ma musíš chrániť?“
,,Prečo si myslíš, že robím toto,“ povedal a začal rozhadzovať rukami. Spustil kohútik, zastrel záves na okne, zdvihol zubnú kefku. Oddialila som sa od neho.
,,Čo si zač?“ opýtala som sa ho.
,,Som tiež Biely čarodejník. Nie som síce mocný ako ty, ale som vlastne taký väčší pomocník pre teba.“
,,Takže vieš o všetkých tých Čiernych anjeloch a Čiernych čarodejníkoch, však?“
,,Áno viem. Viem aj to, že tvoju mamu zabili. Viem aj to, že Marka niekto zaklial.“
,,A čo si o tom zakliatí myslíš?“
,,Som optimista, ale pomaly už neverím v nádej.“
,,Ja verím. Pri dnešnej bitke sa ťa chcel zastať.“
,,Tak prečo sa nezastal?“
,,Odtiahli ho odtiaľ preč. Uvidíš nejako to spravíme, aby bol Mark zas Mark,“ povedala som a chytila som ho za ruku.
Dala som mu znamenie, že v tom nie je sám, a že sa môže na mňa spoľahnúť.
Komentáre