Okamžite sme išli domov. Otec už na nás čakal a určite sa dozvedel čo sa stalo v škole.
„Musíme odísť!“ povedal otec. Povedal to jasne a vedeli sme, že vyhovoriť to nepôjde.
„A kam?“ opýtal sa Mark otca. Ten dlho rozmýšľal a nebol si istý kam vlastne pôjdeme.
„A ako je to s nimi? S Čiernymi čarodejníkmi? Čo bude s nimi?“ opýtal sa nás otec a pritom nám ešte ani neodpovedal na otázku čo sme mu položili.
„Presťahujú sa do ich lesa na ich tajné miesto. Nikto ich tam nemôže nájsť, lebo ani ich les sa nedá nájsť. Sú v bezpečí, ale čo my?“ opýtala som sa otca. Ten sa prechádzal okolo nás a rozmýšľal. Pomaly mi to liezlo na nervy. Len tak sa tam prechádzal a rozmýšľal. Bol celý čas ticho a pomaly nás to s Markom začalo nudiť.
„Pôjdeme do Rosenmertu – čarodejníckej krajiny,“ povedal nám otec. My dvaja sme sa po ňom dívali, o čom to vlastne hovorí?
„Aká čarodejnícka krajina? O čom to hovoríš?“ pýtal sa ho Mark.
„Viete, je to krajina kde žijú iba Biely čarodejníci,“ povedal otec. Mark sa po ňom divne pozrel a nechápal.
„To akože ja tam nemôžem ísť?“
„Poviem vám to takto. Biely čarodejníci sa tam učia čarovať. Čarujú všade. Nie je to tam zakázané. Je to hotový raj pre nás čarodejníkov. A ty sa neboj Mark. Nevyhodia ťa odtiaľ len za to, že si Anjel. Pre nich sú tam Anjeli vítaní. Lenže oni Čiernymi čarodejníkmi opovrhujú. Tých tam nepustia. Síce ja už nemám svoje dary, vždy som tam vítaný aj ja. Už ma tam poznajú, veď som tam chodil do školy,“ povedal pokojne otec. S Markom sme sa na seba pozreli a nevedeli sme o čom to otec hovorí.
„Ty si chodil na nejakú školu v inej krajine? A prečo som tam nechodila aj ja?“ opýtala som sa otca.
„Chodil som tam, lebo sa to odo mňa vyžadovalo. Bol som čisto z čarodejníckej rodiny a bolo samozrejmosťou, že ma každý poznal. A ty si tam nechodila preto, lebo sme to nechceli. Vlastne tvoja mama to nechcela. Vraj to je len škola, ktorá nás núti opovrhovať Čiernymi anjelmi. Potom som si to aj ja premyslel. V tej škole ma nútili aby som nenávidel Čiernych anjelov. Učitelia viacej dbali na tých čo niečo znamenali. Na tých čo boli čisto čarodejníci. Vtedy tam učili iba taký učitelia. Čo ja viem, možno sa zmenili a možno sú tam teraz iní.“ Rozmýšľala som aj ja nad tým.
Ak by sme prešli do Rosenmertu musela by som tam chodiť do školy. No určite je to lepšie ako chodiť do tejto tu. Opovrhli by mnou a nesprávali by sa ku mne ako vždy.
„Dobre pôjdem. Ale čo Daniel a Tim?“ opýtala som sa otca.
„Timov otec pôjde s nami a Daniela určite vezme jeho mama. Neboj sa budú s nami neostanú tu v meste,“ povedal mi otec.
„A ako sa tam dostaneme?“ opýtal sa ho Mark.
„No cez pivničnú stenu,“ povedal normálne otec.
„Čo?! Ako?!“ nechápal Mark.
„V pivnici máme starú skriňu v ktorej nič nie je. Keď ju otvoríte vidíte len starú stenu, no prejdete s ňou do čarodejníckej krajiny.“
Už som chápala, že musíme ísť preč. Pochopila som, že to nebude ľahké keď sa vrátime ale pre našu bezpečnosť je to potrebné. Mali sme si ísť pobaliť veci. Ja som napísala potajomky odkaz Timei.
Povedala som, že ideme preč a že neviem kedy sa vrátime. Keby však videla Jamesa, tak nech ho odo mňa pozdravuje a nech mi pošle list, že sa objavil. Mala som sa o pár minút rozlúčiť s naším domom a s Čiernymi čarodejníkmi. Hlavne s Timeou.
Už sme pomaly prechádzali cez tú stenu. Pozrela som sa poslednýkrát na našu pivnicu a zacnelo sa mi za naším domom. Vstúpila som do steny a videla som pred sebou iba čierno čiernu tmu.
V diaľke bolo malé biele svetlo a pochopila som, že to je otvor na nejakú ulicu. Videla som tam ľudí a niektorí sa vracali cez tú tmu niekam späť. Tak som sa teda vybrala vpred a čakala som čo vlastne uvidím.
Vyšla som na normálnej ulici. Všade naokolo to vypadalo úplne normálne. Celkom normálne mesto ako každé iné. Ibaže sa tu diali neprirodzené veci. Lietala tu pošta a smerovala na miestnu poštu.
K všetkému tu ľudia potrebovali iba čarovanie. Pohybom ruky poliali kvety, ktoré sa rozkvitli do nádherných farieb. Tie kvety boli iné. Nie také aké bývajú v nečarodejníckej krajine. Hýrili rôznymi farbami a nádherne voňali.
„Tak ako sa cítiš?“ opýtal sa ma otec.
„Som v úžase,“ povedala som mu s natešením.
„Prečo si nám o tomto mieste nepovedal skôr?“ opýtal sa Mark.
„Bál som sa, že bude ako predtým,“ povedal otec. Nevedeli sme čo tým myslí.
„Ako pred tým?“ opýtala som sa ho.
„Predtým si musela dodržiavať každé pravidlo. Ulice boli prísne strážené a každí ťa podozrieval, že si Čierny anjel,“ povedal otec.
„Prečo vás podozrievali, že ste Čierny anjeli?“ opýtal sa Mark.
„Keď som sem chodil do školy udialo sa veľa vecí. Celá krajina oznamovala, že sa sem dostali Čierny anjeli. Vtedy neboli prístroje, ktoré ich odhalia. Museli sa spoliehať na vlastnú intuíciu a ta dakedy dosť zlyhávala. Lenže teraz sa to všetko zmenilo. Čierny anjeli na toto územie nevkročili dosť dávno,“ povedal otec.
Naozaj to mesto bolo v niečom iné. Od obyčajného mesta, ako napríklad Salzstan, sa líšilo veľmi. Tu si mohol používať svoje dary a nikto ťa za ne neodsudzoval. Začalo sa mi tu ľúbiť a to som len vkročila na obyčajnú ulicu.
Prechádzali sme okolo veľkej budovy. Bola to asi bytovka ale nádherná. Nemala len jeden tvar. Nebola to žiadna kocka ani kváder. Mala rôzne tvary a čudovala som sa, že vôbec stojí na svojom mieste.
Vošli sme do nej a pri dverách bolo niečo ako pokladňa. Za ňou stále pani, ktorá bola tak trošku pri seba a mala kučeravé vlasy.
„Dobrý deň. Som Tom Waylin mám tu objednanú izbu,“ povedal otec tej pani.
„Ale pán Waylin kto by vás tu nepoznal. Ste predsa známy. No a toto je určite Lucy a Mark, ale kde máte pani Waylinovú?“ opýtala sa. Zarazilo ma, že nás pozná a zosmutnela som, keď sa pýtala kde je mama.
„Viete Alexandra mala haváriu a zomrela,“ povedal jej otec. Ona sa zatvárila veľmi čudne a povedala: „To mi je veľmi ľúto. Viete sem sa správy od ľudí dostávajú veľmi ťažko.“ Začalo sa mi za ňou cnieť. Dívala som sa na zem.
„Tak tu máte kľúče. Izba číslo 224. Dúfam, že sa tu zdržíte dlho. Dovidenia,“ povedala. Zobrali sme si kľúče a odišli sme hľadať izbu. Zdalo sa nám nemožné aby táto mala bytovka mala toľko izieb. Zastali sme pred našimi dverami a otec ich odomykal.
Vošli sme dnu a skoro sme prestali dýchať. Tá izba bola taká veľká, že sme si mysleli, že sa nám to iba sníva.
„Tak čo hovoríte na našu izbu?“ opýtal sa nás otec.
„Je úžasná. Ale ako, nemôže byť až taká veľká veď tá bytovka je pomaly iba taká veľká,“ povedal Mark otcovi. Pre nás dvoch to bolo niečo nezmyselne zmyselné. Boli sme v nemom úžase a hľadali sme správne slová ako vyjadriť ten úžas čo sme mali v sebe.
„Tak choďte sa vybaliť a o šiestej večer sa stretneme dole v hale. Pôjdeme na obed, dobre?“ povedal otec a odišiel preč. Nás tam nechal na pospas, lebo sme nevedeli kde hľadať ani len záchod.
Nakoniec po dlhej chvíli som našla svoju izbu. Nebola ako moja v meste Salzstan. Nebola pravdaže šedej farby a ani nad posteľou som nemala hokejový dres Black Stars. Necítila som sa tam ako doma.
Mala som ružovú izbu. Ružovú!! Farbu, ktorú najviac neznášam. Ale musela som sa zmieriť keď chcem žiť teraz tu a nie v meste Salzstan.
Bolo za päť šesť a ja som sa pomaly chystala dole do haly. Po ceste dole som rozmýšľala na Timeou. Ako sa jej darí? Čo teraz robia? Vrátil sa už James? Nemohla som si však vôbec odpovedať. Jednoducho som nevedela odpoveď. Musím však byť s ňou nejako v kontakte. Ale ako?
Zašla som do haly a ešte nikto tam nebol. Sadla som si teda na kreslo čo tam bolo pri stene. Čítala som si tam iba tak nejaký časopis. Zaujal ma s jedným článkom. Bolo tam písané o lietajúcich nožniciach, ktoré nečakane napadnú ľudí a odstrihnú im vlasy.
Bola to hovadina, no pre ľudí žijúcich tu to bola normálna vec. Síce to bola blbosť, ale začítala som sa do toho. O chvíľu bol niekto pri mne, no nevšímala som si ho. Tvárila som sa, že tam nikto nie je.
„Moja duša nemá pokoja, kým sa naše oči nespoja,“ povedal niekto predo mnou. Zatvárila som sa veľmi čudne.
„Čo prosím?“ opýtala som sa a odložila som tie noviny. Predo mnou stál chalan, ktorý bol zlatý, pekný, ale čo to trepem som predsa do Jamesa a nie do chalana, ktorý mi zatrepal nejaký sprostý verš.
„No, že moja duša nemá pokoja, kým sa naše oči nespoja,“ povedal znova.
Ja som sa trochu pousmiala a povedala som mu: „A my sa poznáme?“ On ostal úplne vedľa a nechápal.
„Veď ja som predsa ja Jim,“ hovoril mi ten chalan. Nepoznám ho, no aspoň viem jeho meno.
„Pozri sa Jim. Ja nie som určite tá čo ju hľadáš. Vieš ja som sa sem nasťahovala iba dnes poobede takže pochybujem žeby sme sa stihli zoznámiť,“ povedala som mu a odišla som.
„Tak mi aspoň povedz ako sa voláš!“ kričal za mnou.
„Načo ti to je aj tak sa už neuvidíme,“ povedala som mu a zamierila som k otcovi a Markovi.
„Kto to bol?“ opýtal sa ma Mark.
„Ani neviem. Podišiel ku mne a povedal mi: Moja duša nemá pokoja, kým sa naše duše nespoja.“ Na tom sa začali obidvaja hrozne smiať. Veď mali na čom. Predniesla som im to tak, že som z toho urobila paródiu.
Išli sme von a tam sme sa na tom ešte smiali. Lenže aj tak. Ten Jim, či ako sa vlastne volal, bol celkom zlatý. Hnedé vlasy a hnedé oči. Žiarivý úsmev a a a . . . Som blázon, no asi som sa zaľúbila. Aj keď chodím s Jamesom. Dá sa to vlastne nazvať chodením? Ale aj tak som doňho zaľúbená.
Vošli sme do reštaurácie. Mala dosť divný názov – Perinksinove čarovné dobroty. Musela som sa zmieriť, že na každom kroku budem mať niečo s čarovaním.
Aj keď život v normálnom svete sa mi páčil viac. Mala som tam svojich kamarátov a vedela som, že k nim patrím. Sadla som si k stolu a za chvíľu k nám prileteli papiere, kde boli napísané jedlá dňa.
Zobrala som si to a čítala: Podmorské čarovné dobrodružstvo. Suchozemský tajomný poklad. Machová čarodejnícka krajina a tak ďalej. Musím sa priznať, že ani jeden názov mi nepripomenul jedlo.
„Tak čo je tu aj Tim?“ opýtala som sa Marka.
„Áno je tu. Dokonca býva skoro vedľa nás. Majú izbu číslo 229,“ povedal Mark. Neviem prečo ale vždy sa mi zdá, že majú na seba šťastie. Vždy.
„Lucy musím ti niečo povedať. Daniel, nemohol sem prísť. Jeho otec to zakázal aj jemu aj jeho mame. Daniel sa vzdal darov a bude žiť normálny život v meste. Študenti ho nepodozrievajú a tak je v bezpečí,“ povedal otec. Zostala som ticho. Zas tu budem sama. Musím zas začať od znova. Bez Timei, Daniela a Jamesa.
„Aha dobre,“ povedala som. Objednala som si Podmorský čarovný poklad. Vypadal dosť čudne, no vypadal tak ako jeho názov. Za každým sa tam objavilo niečo nové. Z toľkej rozmanitosti jedla mi pomaly ostávalo zle. Raz som zjedla niečo príliš sladké a za tým niečo slané. Po chvíli som zjedla niečo príliš horké.
Zapila som to pol litrom vody a bolo. Lenže to som stihla natrafiť ešte aj na niečo extra štipľavé. Vypila som skoro dva litre vody, no aj tak mi to nepomohlo. Po tejto večeri som už nechcela vkročiť do tej reštaurácie.
Aj keď som prišla domov, cítila som tú pálivú bolesť na jazyku. No aj tak to menej bolelo ako to, čo som mala v srdci. Cítila som zradu. Daniel nebojoval za svoje dary a vzdal sa ich. Je pravda, že aj ja som si ich chcela vziať. Dopadlo to však zle.
Vrátili sa mi naspäť a mala som na to nervy. Možno by vtedy bolo lepšie keby mi tie dary zmizli. Omnoho lepšie by bolo, keby som o daroch vôbec nič nevedela. Nemala by som ťažký život a žilo by sa mi omnoho lepšie.
Lenže ja ich mám a nič už na tom nemôžem zmeniť. Bohužiaľ.
Komentáre