Na druhý deň sa mi začala škola. Bojím sa príchodu do novej triedy. Oni sa učili veci o ktorých ja nič neviem. Bude to čudné a počúvať dejiny čarovania. Aj keď to možno až také čudné nebude. Aspoň dúfa, že to nebude.
„Tak ako sa tešíš do novej školy?“ opýtal sa ma Mark.
„Cítim sa čudne a ty?“ opýtala som sa ho.
„Ja sa cítim výborne,“ povedal Mark a usmieval sa od ucho k uchu.
„Vieš Lucy. Anjeli keď majú už sedemnásť rokov, tak tu môžu pracovať,“ povedal Mark veselo.
„To je nespravodlivosť. Ale aj tak nevadí a budeš s Timom?“ opýtala som sa.
„Budeme spolu robiť v obchodnom dome. Budeme len predavači ale aspoň niečo zarobím.“
„No dobre takže budem musieť ísť do tej školy sama?“ opýtala som sa. Vedela som, že odpoveď bude áno, no chcela som počuť nie.
„Musíš ísť sama. Hádam to nájdeš. Tak ahoj ja už musím ísť,“ povedal Mark a zavrel za sebou dvere. Ja som si vydýchla a sadla som si na stoličku.
Zamýšľala som sa aký bol môj prvý deň v škole v meste Salzstan. Po prvé zaľúbila som sa. Po druhé znenávidela som ešte vyše Daniela. Po tretie som našla spriaznenú dušu a po štvrté som sa pohádala s otcom.
Dúfam, že tento prvý deň v novej škole bude iný. Vlastne dúfam, že sa nezaľúbim. Mohla by som si však nájsť tú spriaznenú dušu. Znenávidieť koho ani nepoznám a hneď v prvý deň? to asi tiež nie. Pohádať sa s otcom? Nikdy!
Ako veľmi by som chcela mať pri sebe Daniela alebo Jamesa. Lenže Daniel sa vzdal svojich darov a James sem nemôže prísť aj keby chcel.
Pomaly ani neviem ako vyzerá James. Vlastne skoro sto rokov sa nezmenil, no pre mňa je to prvá láska môjho života. Lenže aj tak neviem, či ho ešte stále tak ľúbim ako v deň, keď som ho prvýkrát zbadala.
Zavrela som za sebou dvere a hľadala som cestu ku škole.
Konečne som ju našla. Aj keď po ceste boli značky, kde sa nachádza škola stihla som zablúdiť. Stihla som šliapnuť do bahna a ešte som utekala pred lietajúcimi nožničkami, ktoré sa mi ešte včera zdali nezmyslom.
Dorazila som pred školu. Úplne normálna. Žiadna nakrivo postavená budova. Išla som teda hľadať riaditeľňu, lebo tam som sa mala hlásiť. Čakala som pred riaditeľňou.
„Vstúpte dnu!“ ozval sa hlas z riaditeľne. Išla som teda dnu. Za stolom na stoličke sedel tlstý, plavovlasý (sem-tam plešina), hnedooký, starý pán.
„Dobrý deň ja som tá nová žiačka,“ povedala som.
„Ja viem. Sadnite si slečna Waylinová,“ povedal mi riaditeľ a ukázal na voľnú stoličku. Na stolíku som si prečítala jeho meno. Rubius H. Brown.
„Budete chodiť do triedy hneď vedľa riaditeľne. A čo sa týka vášho zameškania s učivom, s tým si nerobte starosti. Sú to ľahké látky a pre vás to bude ľahké naučiť sa to. Máte to totiž v génoch,“ povedal pán Brown a usmial sa. „Vaša matka bola úžasná čarodejnica,“ povedal, no tomu som moc nechápala.
Keď som sa chcela opýtať, že aká čarodejnica veď bola Anjel, tak akurát zazvonilo na hodinu.
„Zvoní treba ísť do tried. Slečna Waylinová vaša prvá hodina sú Dejiny čarovania. Pani profesorka Bonnie Carterová vás tam dovedie. Učí totiž tento predmet.“ Otvorila som dvere a už tam na mňa čakala.
Mala dlhé čierne vlasy a pomaly aj čierne oči. Mala dosť chudú postavu, no na jej pohľade to nič nemenilo. Vyzerala prísno a dosť ma to aj zaskočilo.
„Tak slečna Waylinová teší ma ja som pani profesorka Carterová, budem ťa učiť Dejiny čarovania,“ povedala veľmi milo. Aj keď sa mi zdalo, že bude prísna, mýlila som sa. Bolo úplne normálna. Odviedla ma do triedy a zvrela dvere
Akonáhle vstúpila do triedy nastalo ticho. Lietajúce papierové lietadielka prestali lietať a všetci hľadel na mňa.
„Takže toto je vaša nová spolužiačka Lucy Waylinová,“ povedala pani profesorka. Všetci stále divne hľadeli na mňa a nikto nič nepovedal. „Choď si sadnúť do stredného radu do štvrtej lavice je tam jedno miesto voľné,“ povedala mi a ja som si išla sadnúť.
V tej lavici už niekto sedel. Ak mám byť presná skôr tam spal. Ani sa nepozrel, keď som sa k nemu posadila. Vlastne som si všimla, že sa ani nepozrel keď sa začala hodina. Za chvíľu som videla pri sebe ruku, no aj tak stále ležal na lavici.
„Ja som Jim Coote,“ povedal mi. Ten hlas sa mi zdal známi a aj som vedela kto to je.
„Moja duša nemá pokoja, kým sa naše oči nespoja,“ povedala som mu. Jim sa pomaly podvihol a pozrel na mňa. Asi neveril vlastným očiam, lebo sa na mňa díval dosť divne.
„To si ty z tej haly, však?“ opýtal sa ma.
„Áno som to ja. Som Lucy Waylinová teší ma,“ povedala som a podala som mu ruku. Usmiala som sa naňho a čakala som čo mi povie.
„A ty si mi povedala, že sa nestretneme a vidíš sedíš pri mne,“ povedal radostne Jim.
„A koho si chcel vlastne oslniť s tým rýmom vtedy v hale?“ opýtala som sa ho.
„No, hmm, mal som sa stretnúť s jedným dievčaťom na tom mieste kde si sedela.“
„A prišla?“ opýtala som sa. Ten sa trochu zhrozil a povedal: „Radšej by som bol keby sa tam neobjavila. Radšej by som bol keby si to bola ty.“ Trocha som sa začervenala.
„Hej Jim!“ ozýval sa odniekiaľ nejaký hlas. Jim sa otočil a hľadal niekoho.
„No čo je Bill?“ opýtal sa Jim nejakého chalana.
„Nestačí ti, že máš okolo prsta otočené všetky baby z našej triedy? Musíš aj tú ktorá prišla len nedávno?“ pýtal sa ho ten chalan. Jim sa len usmial a mykol plecami.
„Ale, ale takže ty si asi ten, ktorý jediným úsmevom ohromí všetky baby,“ povedala som mu. Ten sa usmial na mňa. „Márne sa snažíš na mňa to neplatí,“ povedala som mu.
Trochu zosmutnel a opýtal sa ma: „Ty s niekým chodíš?“ Teraz som pre zmenu zosmutnela ja. Nevedela som čo mu mám povedať. Chodením sa to moc nedá nazvať.
„Síce sa to chodením nedá nazvať, ale som do neho zaľúbená,“ povedala som mu pravdu.
Lenže Jim bol naprosto úžasný. Toľkú srandu som si cez hodinu dávno neužila. Stále sme sa na niečom smiali.
Jim bol iný ako James. James bol tichý ale zas oddaný a občas aj spoľahlivý. Ale Jim to je hotová pohroma, ale v dobrom. Je vtipný, všetko berie v pohode, je priateľský a zlatý, milý, pekný.
Pristihla som sa, že myslím naňho stále. Tohto som sa bála najviac. Asi som sa zaľúbila do iného chalana. Asi? Isto.
Vrátila som sa domov zmätená a trocha vedľa. Taký pocit som mala naposledy, keď som sa po uši zaľúbila do Jamesa.
„Lucy to si ty?“ opýtal sa ma otec, ktorý sedel v kuchyni.
„Áno som.“
„Tak poď sem,“ povedal mi otec. Vošla som do kuchyne a našla som tam sedieť otca s listami v ruke.
„Nám prišla pošta?“ opýtala som sa ho.
„No išiel som pre ňu k nám domov. Účty treba platiť a máš tu aj ty jeden list,“ povedal otec.
„A od koho?“ opýtala som sa ho.
„Neviem, no čo sa týka pošty. Každý týždeň budem chodiť k nám domov do Salzstanu – vyberať poštu. Ak budeš chcieť niekomu poslať list, tak mu ho pošlem.“
„Dobre,“ zobrala som si list čo bol pre mňa a odišla som. Všimla som si, že tam má aj list Mark. Na obálke boli iniciály M.S., ktoré predstavovali pravdepodobne Maggie Satwensovú. Asi sa chce Markovi ospravedlniť.
Vošla som do svojej izby a otvorila som si list. Rozložila som si ho a čítala som: „Ahoj Lucy. To som ja Timea. Chcem sa ťa opýtať ako sa máš? My sa máme dobre. Nikto nás nenájde ale aj tak si lezieme na nervy. Čo chceš toľko rokov spolu a stále. Hrozné čosi. Dúfam, že si tam našla kamarátov. No dúfam, že na nás nezabudneš. Veľmi mi chýbaš. A nie, že sa tam zaľúbiš a mne nič nepovieš. Potom by som si to s tebou vyjasnila. Ale pravdaže v dobrom. Tak ahoj a ak mi chceš poslať list, tak ho nechaj na vašom zadnom dvore pod rohožkou. Ja si ho tam nájdem. Tak ahoj.
P.S: James sa vrátil, no nič nehovorí. Iba sa nás spýtal kde si. Uzavrel sa do seba a bojím sa oňho. Keby si mu niečo napísala možno by sa zmenil.“
Takže James sa vrátil. Práve, keď som odišla on sa vrátil. Čo jej mám napísať? Neviem. Predsa len niečo napíšem a potom uvidím, čo bude ďalej.
„Ahoj Timea. V Rosenmerte je to celkom dobré. Veď sa tu cítim skoro ako doma. Veď je to raj pre Bielych čarodejníkov a Anjelov. Mark s Timom predávajú v obchode, lebo už nemusia chodiť do školy. Ja som bohužiaľ ostala v škole. Je to zvláštne sem chodiť a učiť sa čudné predmety. Ale zase sú tu aj dobrí ľudia. S jedným takým sedím a je dosť zábavný. Prebavíme sa celé hodiny a musím priznať, že je aj milý a aj pekný. Niekedy sa pristihnem pri tom, keď naňho myslím. Nechcela som si to priznať, no zaľúbila som sa doňho. Nehovor to Jamesovi. Stále ho ľúbim a naďalej ostane iba mojim. Jim je síce zábavnejší ako James ale z tých dvoch som predsa len ostala pri Jamesovi. Ale aj tak mi tu najviac chýbate vy. Neviem ako to zvládnem bez teba. Zatiaľ by sa v mojej triede nenašla žiadna baba, ktorá by bola ako ty. Dúfam, že sa to v meste nejako zmení a že sa budem môcť vrátiť. Tak ahoj a pozdravuj všetkých.
P.S.: Povedz Jamesovi nech mi napíše. Povedz mu, že mi chýba a že ho milujem.“
Povedala som pravdu. Naozaj mi James chýba.
Aj keď som ho nevidela poriadne dlho. Neviem, ale niečo mi hovorí, že by som sa s ním mala rozísť.
Je dosť čudný a zaľúbila som sa pritom do iného. Nevyznám sa sama v sebe. Ach jaj.
List, ktorý som dopísala dala som ho otcovi.
„Daj ho pod rohožku na zadný dvor,“ povedala som otcovi.
„Čo? Prečo?“ pýtal sa ma.
„Je pre Timeu a ako vieš nemôže sa ukazovať ľuďom. Ona si ho tam nájde, neboj sa,“ povedala som a išla som späť do izby. Prechádzala som okolo Markovej izby. Čítal list od Maggie.
„Ahoj Mark. Môžem vojsť?“ opýtala som sa ho. Mark sa po mne pozrel a usmial sa.
„Ty môžeš vždy.“ Sadla som si k nemu na posteľ.
„Tak čo píše Maggie?“ opýtala som sa ho.
„Ako vieš, že to písala Maggie?“ nechápal Mark.
„Na obálke som videla iniciály M.S., čo znamená v preklade Maggie Satwensová,“ vysvetlila som mu.
„Chce sa so mnou udobriť. Vraj všetko ľutuje a chce všetko napraviť, čo jej mám napísať?“ opýtal sa ma Mark.
„Ľúbiš ju?“
„Áno veľmi.“
„Tak v čom je problém?“
„Neviem ani sám. Počkať ja ju ľúbim, ale je tu jedna prekážka.“
„Aká?“
„Je Čierna čarodejnica,“ povedal Mark a pozrel sa do zeme.
„Mark. Za to, že je Čierna čarodejnica nemusíš ju odsudzovať. Pozri sa na mamu a otca. Boli šťastný . . .“ Mark mi skočil do reči.
„Lenže otec bol Biely čarodejník a nie Čierny a Maggie je Čierna chápeš Čierna!!!“ zlostil sa Mark.
„Možno dlho nebude,“ povedal som mu. Nechápal tomu.
„Ako to, že dlho nebude. Ako to myslíš?“ opýtal sa ma Mark.
„Ak zistím ako ich môžem odkliať, budú normálny. Dovtedy s ňou môžeš byť,“ povedala som Markovi. Markovi ako keby svitlo, že mám pravdu.
„Máš pravdu. Veď aj ty a James sa máte radi napriek tomu, že je Čierny čarodejník,“ povedal mi Mark.
„Presne tak. Ale zmeňme tému ako bolo v prvý deň v robote?“ opýtala som sa ho. Chcela som zmeniť tému. Medzi mnou a Jamesom to dosť škrípe a nechcem to rozoberať.
„Celkom dobre. Nemáme síce veľký nával ľudí, ale s Timom to prebehlo v poriadku a čo ty v škole?“ Usmiala som sa a povedala som: „Tiež celkom dobre. Síce si z celého dňa nič nepamätám, lebo som sa presmiala cez všetky hodiny.“
„Ale čo tak? Náhodou budem ešte ľutovať, že som nešiel do školy,“ povedal Mark a usmial sa na mňa. Tým úsmevom chcel iba zo mňa niečo dostať ako vždy.
„Sedím s jedným chalanom, volá sa Jim, a stále ma tam rozosmieval.“
„Takže ty si sa zoznámila s jedným chalanom? To sa mi nezdá Lucy. Žeby bola baba a chalan iba kamaráti. V tom bude niečo viac, nemyslíš?“ povedal Mark. To mi robil naschvál. Robil mi napriek ale ja som sa usmiala a hodila som po ňom vankúš.
„Nieje v tom nič a keby niečo chodím s Jamesom, jasné?“ Mark sa na mňa usmial a uklonil sa mi.
„Jasné moja pani,“ povedal a ja som sa začala smiať. To znamenalo pre Marka ďalší vankúš do hlavy. Pomaly sa v jeho izbe začala vankúšová vojna. Náramne sme sa na tom bavili. Zdalo sa mi veľmi čudné, že za jeden deň som toľko toho prežila a to len toho dobrého.
Neprestala som však myslieť na Jamesa a ani na Jima. Boli úplne odlišní. Dvaja rôzni chalani a predsa mali niečo spoločného. Bola som do nich zaľúbená.
Lenže ani jeden nevedel o tom druhom a to bolo šťastie. Ani jeden z nich nevedel, že sa neviem medzi nimi rozhodnúť. Ani jeden.
Komentáre