Prišli sme domov. Otec sa nás vypytoval kde sme toľko boli, že sa o nás strachoval, a že by sme sa nemali takto sami túlať večer po meste.
Na čo Mark takto odpovedal: „Kľud! Ako vidíš sme zdraví. Dýchame a žiadna končatina nám nechýba. Tak čoho sa bojíš?“ Otec sa na nás pozrel a nechápal ako to môžeme takto s kľudom hovoriť.
„Ale veď domov nemôžete len tak chodiť. Veď vedia o vás skoro všetko a myslia si, že ich chcete zabiť,“ žaloval sa otec. Mark sa pozrel na mňa a na otca.
„Ako vidím niekto tu má staré informácie. Oci, Biely Anjeli im všetko vysvetlili a my sa môžeme pokojne vrátiť domov. Chápeš?“ opýtal sa ho Mark a díval sa naňho.
„Takže už sa môžeme vrátiť? Tak to je potom dobré. Ozaj Lucy zháňal ťa Jim,“ povedal mi otec. Ja som odišla z izby a iba som kývla ramenami.
„Čo jej je?“ opýtal sa otec Marka.
„Nechaj tak,“ povedal Mark a išiel tiež do svojej izby. Ja som si ľahla na posteľ a myslela som na Jamesa. Myslela som na moju izbu a na môj strop, kde mám moje hviezdy. Bola som zasnená a v izbe sa mi zrazu niečo zjavilo. Nie niečo ale skôr kto.
Stál tam Jim a díval sa na mňa.
„Čo tu chceš?“ opýtala som sa ho. Ten sa na mňa pozrel a nechápal akým tónom sa to s ním rozprávam.
„Veď s tebou chodím, tak som ťa chcel navštíviť,“ ohradzoval sa Jim. Ja som sa postavila a pozrela som sa naňho.
„Čo? Chcel si povedať, že sme spolu chodili a nie, že chodíme,“ povedala som mu a po tomto ostal úplne vykoľajený.
„Ako to, že sme chodili?“ nechápal stále Jim.
„Ako ti to mám ešte povedať aby si to pochopil? Je jednoducho koniec!“ povedala som mu a už sa mu na tvári začal vyskytovať hnev. Vedela som presne čo urobí. Chytí ma za ruky a vykrúti mi ich. Budem mať modriny, no ale tým sa to len zhorší. A tak by sa aj stalo.
Lenže ja som sa stihla uhnúť a Jim chytil len holý vzduch. Vtedy som bola aj ja pekne naštvaná a jednoducho som potom videla Jima odletieť do mojej skrine. Skriňa bola na márne kúsky, ale Jim mal len zopár škrabancov. Čo dodať? Škoda.
Asi už všetko pochopil, lebo hneď zmizol z izby. Lenže do izby sa mi privalili otec s Markom.
„Čo sa stalo? Si v poriadku?“ pýtal sa ma vystrašený otec, keď zbadal rozpadnutú skriňu.
„Som v poriadku. Iba som sa zbavovala odpadu,“ povedala som v pohode.
„Ale veď tá skriňa bola úplne nová!“ hovoril mi otec a už bol celkom bláznivý.
„A kto hovoril o skrini?“ opýtala som sa ho. Už som videla na otcovi, že vôbec nevie o čom sa jedná a tak radšej odišiel z izby. Ostala som tam iba ja a Mark. Mark bol opretý o zárubňu a díval sa na tú rozpadnutú skriňu.
Pozrel potom na mňa a opýtal sa: „Nevolal sa ten odpad náhodou Jim?“ Začala som sa smiať a určite pochopil, že to bol on. „Taký odpad treba naozaj odstrániť,“ povedal Mark. Bola som rada, že ma tak chápe.
Bola som rada, že som konečne s Jamesom a už nám v tom nič nebráni, aspoň dúfam. A nakoniec som rada, že Mark a Maggie sú spolu. Má to predsa aj pre mňa určitú výhodu. Mark už neodsudzuje Čiernych anjelov.
Teraz už len nájsť spôsob, ako ich vyslobodiť z toho prekliatia.
Posledný týždeň sme v tomto meste. Ani mi nebude chýbať. Radšej mám nič netušiacich ľudí, aj keď už všetci vedia všetko.
Tento posledný týždeň som venovala baleniu vecí a prechádzke po meste. V niečom to mesto bolo priam fascinujúce. To okolie bolo úžasné. Nádherné čosi. V jednom parku som si sadla na lavičku a dívala som sa na fontánu predo mnou.
Bola som úplne zahľadená a ani som si nevšímala okolie.
Vtedy prišlo ku mne jedno dievča. Podalo mi ruku a povedalo: „Ahoj ja som Lily Vectorová.“ Podala som jej ruku a tiež som jej povedala kto som. Zdala sa mi milá. Veľmi mi pripomenula moju mamu. Hnedé vlasy, pekný úsmev, ale modré oči. Vôbec sa na ňu nepodobala výzorom ale skôr svojim správaním.
„Vraj poznáš Čierny anjelov je to pravda?“ opýtala sa ma Lily.
„Áno je to pravda. A prečo sa pýtaš?“ opýtala som sa jej. Pomyslela som si, že to je len ďalšia osoba, ktorá chce vedieť o nich viac.
„Ja som jedného z nich poznala tiež osobne,“ povedala mi a ostala som ohromená.
„A koho si poznala? A kedy?“ opýtala som sa.
„Poznala som Michaela Satwensona. Pred rokom som bola v meste Salzstan. Iba som sa prechádzala a zbadala som les. Zvláštne, no niečo ma tam ťahalo. Našla som si jeden strom a tam som si sedela. Otvorila som si knihu a čítala som si. Vôbec som nevnímala, čo sa deje naokolo. Knihu som si položila na kraj konára a začala som si z vačku vyťahovať mobil, aby som sa pozrela koľko je hodín. Omylom som buchla do knihy a tá zletela dole. Iba som sa zo stromu dívala ako letí na nič netušiaceho chalana. Bol to Michael a hneď som sa doňho zaľúbila. Nebola to však iba láska z mojej strany. Po čase sa mi priznal, že aj on do mňa je zaľúbený, no potom sa to rýchlo skončilo.“ Príbeh plný šťastnej lásky a nakoniec rýchlo skončil?
„A prečo skončil tak rýchlo?“ opýtala som sa.
„Vieš ja viem čítať myšlienky a omylom, keď som bola s Michaelom som sa mu dostala do mysle. Akurát myslel na to, ako zabil svoju rodinu. Ja som sa zhrozila a Michaelovi som povedala, že ho nikdy nechcem vidieť. Odvtedy som ho nevidela, ale občas si od neho ešte nájdem list, že ma stále miluje, a že mi všetko vysvetlí. Preto by som sa ťa chcela opýtať, či už vieš, ako ich zachrániť?“ zúfalá a hľadajúca pomoc sa na mňa upierala jej modrými očami.
„Neviem ako to mám urobiť. Ešte som nemala čas na to, ale chcem sa do toho pustiť, čo najskôr.“ Dívala som sa na ňu a čakala som, či mi niečo povie. Ona sa iba usmiala.
„Ja viem ako to urobiť, no musíš to mať tuto,“ povedala a ukázala na srdce. „Ale ja ich mám vo svojom srdci. Ale čo ďalej?“ nechápala som, a tak som sa radšej pýtala.
„Ale nehovorím, že ich musíš mať v srdci to je tvoja vec, ale ja myslím toto,“ povedala a siahla mi na krk. Vytiahla mi prívesok, čo mi dal Gabriel a ukázala mi ho. „Všetko musíš mať v tomto srdci. V tomto srdci je ich smrteľnosť. Stačí ich vypustiť za splnu.“
„Ale ako to mám otvoriť? Veď je to zamknuté.“
Lily sa na mňa usmiala a povedala: „Ty si asi nedávala pozor na Dejinách čarovania, však?“ Mala pravdu, lebo vtedy som sa len zabávala s tým hnusným Jimom. „Ten kľúč je v našej škole. Nevedia však, že k čomu patrí, ale našli ho v Sebastianovom dome a tak si mysleli, že to bude niečo výnimočné,“ povedala mi Lily. Ja som sa zamračila a nahnevala som sa zároveň.
„Teraz je však škola zatvorená, tak sa k nemu nedostanem a ani potom, lebo sa sťahujeme naspäť do mesta Salzstan,“ povedala som. Bola som na seba naštvaná, lebo keby som dávala pozor, tak ten kľúč by som už mala.
„Ale ja tam budem ešte chodiť posledný rok. Skúsim ho odtiaľ zobrať a potom by som ti ho doniesla,“ povedala Lily.
„Tak ja už budem musieť ísť, tak teda ahoj,“ povedala Lily a odišla.
„Lily?!“ zakričala som za ňou. Otočila sa a dívala sa na mňa. „Nechcela by si ísť niekedy so mnou za Michaelom?“ opýtala som sa jej. Chvíľu bola ticho a hľadela do zeme.
„Ešte nie som pripravená na to. Ešte nemôžem za ním prísť a povedať mu, že mi už nevadí, že je Čierny čarodejník. Pôjdem až keď bude ten správny čas,“ povedala a zmizla mi z dohľadu.
Toto stretnutie mi dodalo do života svetlo. Konečne viem ako zachrániť Čiernych čarodejníkov. Svoju budúcnosť som pevne držala v rukách – a to doslovne.
Keď som prišla domov všetko som porozprávala Markovi a otcovi. Boli radi, že viem ako ich dostať z toho prekliatia.
„A ja som si myslel, že to jej len obyčajný, hrdzavý náhrdelník s príveskom,“ povedal otec, keď si ho prezeral v ruke.
„Dal mi ho Gabriel a hovoril mi, že to je niečo, čo žiadny Waylin neodhalil, na čo to slúži. No vlastne keby mi to tá Lily nepovedala, nevedela by som to ani ja. Teraz iba chýba ten kľúč a navždy budú zbavený prekliatia. Už iba ten kľúč,“ povedala som a v ruke som stláčala ten prívesok.
„A kto je vlastne tá Lily?“ opýtal sa ma Mark.
„Ani sama neviem. Poznala kedysi Michaela a chcela mu týmto pomôcť. Vlastne bez nej by som nikdy nevedela ako na to. Dúfam, že to vyjde.“ Bola som celá natešená a nevedela som sa dočkať, kedy to poviem Timei.
V ruke som držala ich vyslobodenie a predstavovala som si, ako budeme konečne normálne žiť. Lenže zmocnila sa ma aj pochybnosť. Čo ak to nevyjde a ja nebudem s Jamesom? Čo ak ich to zabije. Čo bude potom?
Striasla som sa a chcela som tieto nezmyselné otázky vyhodiť z hlavy. Od stola pomaly odišiel otec a ja som tam ostala sama sedieť s Markom.
„Bojíš sa toho, však?“ opýtal sa ma zrazu Mark.
„Čo?“ opýtala som sa. „Ale kdeže ja sa nebojím. Som šťastná, že ich oslobodím a oni budú konečne normálne žiť.“ Zahovárala som to. Mal pravdu bála som sa.
„Lucy, po prvýkrát som sa ti dostal do pocitov. Máš strach z toho. Bojíš sa, či to naozaj vyjde tak, ako to má vyjsť a ja ťa chápem.“ Chcela som skočiť Markovi do reči a vyvrátiť mu to, ale on pokračoval ďalej. „Predo mnou to nemusíš tajiť. Vždy budem stáť pri tebe nech sa deje čokoľvek. Lucy ty si tá najmocnejšia čarodejnica. Možno si nevieš predstaviť kam siaha tvoja moc, ale je jednoducho veľká. Nemala by si sa báť toho čo robíš. Stále však ver v to, čo myslíš za správne,“ povedal a chytil ma za ruku. Pozrela som sa mu do očí a teraz som nepocítila pichľavú bolesť ako vždy.
„Prečo ma teraz nič nebolí?“ opýtala som sa Marka.
„Moc si na to nezvykaj. Toto mesto je na to prispôsobené, že necítiš bolesť, keď sa pozrieš Anjelovi do očí,“ vysvetlil mi Mark.
„Konečne môžem spoznať krásu tvojich očí,“ povedala som sa a zasmiali sme sa. „Máš ich úplne ako mama.“ Vtedy som si na niečo spomenula. Na riaditeľove slová, ktoré mi povedal.
Vraj moja matka bola úžasná čarodejnica. Teraz mi to liezlo po mysli. Pomýlil sa alebo nie? Ale je to možné. Z celej rodiny mám iba oči a to po otcovi. Možno mal pred tým inú ženu. Ale kto by bol Markovým otcom? To nie, otec a Mark majú rovnaké povahy, takže to môžem vylúčiť.
Ale otec mal sestru. Ani to však nemôže byť. Zomrela skôr ako otec spoznal moju mamu. Možno si to len všetko namýšľam a riaditeľ sa len pomýlil.
Do konca dňa som sa o to nestarala. Tešila som sa totiž domov a ten pocit premohol aj tie pochybné pocity.
Komentáre