Ja a môj svet

Mali sme celkom toho veľa spoločného. Hlavne knihy, čo sme prečítali. Išlo o tie isté druhy. Sci-fi, fantastické a v druhom rade romány, ale tie pomenej. Stal sa asi zázrak a boh ma vypočul alebo sa nado mnou zľutoval. Mali sme toho tak veľmi spoločného. Tiež má rada zvieratá a je vegetariánka. Dobre sa nám spolu rozprávalo, aj keď cez hodinu. Niekoľkokrát nás učitelia napomínali. S ňou hodiny ubiehali rýchlo. Bolo po piatej hodine a nasledoval obed. Obedovalo sa vonku. Boli tam stoly a stoličky. Ona si niekam odbehla a ja som si sadla k Markovi a Timovi. ,,Tak čo hovoríš na školu?“ opýtal sa ma brat. ,,Je to tu úžasné,“ poviem a vyčarím úsmev na tvári. ,,Dobre počujem? Ty si šťastná, to sa mi nezdá. Na koho si natrafila?“ Mark neveril, že som šťastná. ,,Našla som si kamarátku, no ona si vlastne našla mňa.“ Markovi asi už došli otázky, keď sa ďalej už nič nepýtal. Obzerám sa a vidím Timeu. Smeruje k jej partii. Majú svoj stôl na vyvýšenom mieste pod stromom. Všetci mali okuliare. Ostatní sa po nich dívali, akoby spadli z Marsu. Čo i len išli okolo iného stola, hneď o nich začali hovoriť. Asi sú známi. Hovorila som si pre seba. Jedno mi však nešlo do hlavy. Prečo stále nosia po vonku okuliare? Veď ani slnko moc nesvieti a keď hej tak iba sem tam. Asi je to ich zvyk ako tie písmená SW na ich taškách. ,,Nad čím rozmýšľaš?“ pýta sa ma Mark. ,,Ani sama neviem. Bojím sa, že keď konečne mám nejakú kamarátku tak ma opustí.“ ,,Neboj sa to sa nestane, a keď hej tak ti prisahám, že sa stanem vegetariánom. Dobre?“ ,,Dobre,“ o kúsok mi zdvihol náladu. Vtedy sa ešte raz pozriem na Timeu. Volá ma ku nim. Všetci navôkol sa na mňa dívali. Ja som pokývala hlavou, že radšej nie. Timea mávla rukou, že to nevadí. Nakoniec s ňou predsa sedím a je jedno či s ňou budem sedieť aj pri obede. Mala som zvláštny pocit z toho, že som šťastná. Vždy keď som bola šťastná prišlo potom nejaký dôvod aby som svoje šťastie odložila na inú chvíľu. Posledné dve hodiny sme pomaly ani nedávali pozor. Stále sme sa rozprávali. No nemala som sa ani čas opýtať, čo znamenajú tie písmená na ich taške. Vždy sme nahodili inú tému. Konečne zazvoní na koniec školy. Všetci sa rozletia dverami preč. Timea sa zas niekde vytratila, aj so svojou partiou. Ja som čakala pred školou na Marka a na mamu dokým po nás dojde. Som otočená na cestu a dívam sa, či nezbadám mamu. Zrazu započujem neznámi hlas: ,,Lucy, Lucy!“ kričí niekto za mnou. Otočím sa a zbadám . . . . . Otca. Nevedela som čo mám robiť. Otočiť sa a robiť, že som ho nepočula a nevidela? Keby prišla mama a odviedla ma odtiaľto. Nakoniec som sa rozhodla ostať. ,,Otec čo tu robíš?“ vyletí zo mňa a na tvári mám zamrazený úsmev. ,,Ja . . ale čo tu robíš ty?“ opýtal sa ma. ,,My tu odvčera bývame,“ oznámim mu. ,,Aj mama?“ ,,Aj mama.“ ,,Ja som sem prišiel sa presvedčiť, či ste to vy,“ nechápala som tomu. ,,Ako presvedčiť, že sme to my?“ ,,Včera som vás videl, keď ste prišli.“ Jedinú vec, čo som mala rada na mojom otcovi bolo, že mi hovoril skoro vždy pravdu. ,,Otec, čo tu robíš?“ opýtal sa Mark, ktorý ho videl. ,,Ahoj Mark tak dávno som ťa nevidel,“ skúšal to nejako zahovoriť, aby mu nemusel povedať, prečo je tu. ,,Ani my teba,“ odpovedala som namiesto neho. ,,Chcel som vás navštíviť, ale nemohol som,“ skúšal to nejako vysvetliť. ,,Nemohol si preto, lebo si nás nechcel vidieť,“ vždy môj rozhovor s otcom končí s tým, že sa začnem s ním hádať. Mark sa mi snažil nejako naznačiť, aby som sa upokojila. Ešteže prišla mama. ,,Tom, čo tu robíš?“ opýtala sa ho aj mama. ,,Ja . . . ja.“ Chcel sa nejako vykoktať. ,,Nechaj Marka a Lucy na pokoji. Opustil si ich,“ hovorila mu v pokoji mama. ,,Ja som ich chcel iba vidieť.“ ,,Dokázali bez tvojej tváre žiť do teraz, môžu aj naďalej. Ideme domov!“ prikázala nám mama. S mamou sme mali toho dosť spoločného. Hlavne keď sme sa hádali s otcom. Keď som nasadla do auta, pozrela som sa ešte raz na otca. Videla som smútok. Vtedy som si spomenula, čo som si povedala sama pre seba. Teraz som šťastná a o pár chvíľ príde niečo, čo moje šťastie musím dať na odoženie. Najprv príde Timea a jej radostný úsmev a neskôr otec a naše hádky. ,,Čo chcel od vás?“ pýtala sa mama. ,,Nič, iba nás chcel vidieť,“ nechápala som, čo som povedala. Mark sa po mne pozrel či mi náhodou nepreskočilo. Najprv som sa s ním hádala a teraz ho ochraňujem. ,,Ale veď si sa s ním hádala?“ opýtala sa ma mama. ,,Je to len predsa môj otec a mala by som mu dať druhú šancu,“ povedala som. Mama sa ma radšej už ďalej nič nepýtala. Ako vždy som sedela za ňou a pozrela som sa do spätného zrkadla. Videla som na maminom líci slzu. Neviem či to bolo od šťastia alebo od smútku. Vtedy som pochopila jedno, že otec by nás nechcel vidieť keby nás nemal rád. A ja som naňho hneď vyletela. Chcela som si ten okamih vymazať z hlavy. Lenže čo už narobím. Zajtra pôjdem za otcom a všetko napravím. Dúfam, že sa to napraviť bude dať. Prídem domov a vidím, že nám prišiel už aj nábytok. Konečne. Poviem si sama pre seba. Otvorím si môj stolík kde som si odložila hviezdy od otca. Prezerám si ich stále dookola. ,,Lucy akú chceš farbu do izby?!“ kričala na mňa mama zdola. Nechápala som akú farbu. ,,Čo, akú farbu?!“ ,,Do izby, veď to potrebuje omaľovať!“ Akú by som si dala farbu do izby? Ťažká otázka. Žltú, hnedú, modrú . . . . Vtedy ma napadla šedá. ,,Kúp mi šedú!“ zakričala som na mamu. Asi to mamu trocha zaskočilo, lebo som nepočula jej odpoveď. ,,A si si istá?!“ váhala mama. ,,Na sto percent!“ ,,Ako chceš!“ odvetila mama a počula som zabuchnúť dvere. Ona mi ju išla naozaj kúpiť! To nieje možné. Lenže ako som si to tak predstavovala, začalo sa mi to páčiť. Začali sa mi páčiť tmavé farby. Otvorila som si krabicu, kde som mala dané svoje veci. Všetko som prehľadala a zistila som, že mám všetky veci buď do biela alebo do čierna. Začala som sa tam ešte raz prehrabávať, dokým som nenašla dres. Dres tímu Black Stars. Vystrela som si ho pred seba do vzduchu a rozmýšľala som, kam si ho dám. Na skriňu, do skrine, pod posteľ? Už viem! Zídem do kuchyne kde sme mali náradie a zobrala som si kladivo a dva klince. A už som tĺkla do steny nad posteľou. Keď som to dotĺkla, vzdialila som sa od postele a ako sa tak dívam, tak sa dívam a celkom sa mi to pozdáva. ,,Lucy s čím tu tak trieskaš?“ pýta sa ma Mark, keď išiel okolo mojej izby. ,,Nič,“ povedala som, akoby sa vôbec nič nestalo. Za chvíľu mi vošiel do izby a zhrozil sa. ,,Prepánajána, Lucy! Keď to mama zbadá,“ hovoril a pritom nechápavo kýval hlavou, no zbadala som na jeho tvári menší úsmev. ,,Na to som nemyslela.“ ,,Ale aj tak je to senzačné!“ jasal Mark. ,,Čože?!“ nechápala som. Najprv z toho robí hotovú vedu a teraz sa mu to páči. ,,Čomu nechápeš, že sa mi to páči?! Povedz mi, ktorý fanúšik Black Stars by nechcel mať ich dres nad posteľou,“ povedal Mark. Buď to hovoril zo závisti alebo z dobroprajnosti. ,,Škoda, že vtedy otec nezohnal aspoň dva tie dresy,“ povedal a odišiel z izby. Zazrela som na jeho tvári niečo ako smútok. Nechápala som tomu, no za chvíľu mi to už doplo. ,,Veď mne dal vždy otec všetko, čo mi len na očiach videl,“ povedala som si pre seba. Premietala som si to všetko. Vždy z každej cesty mi nezabudol kúpiť nejaké hviezdy na stenu. Vždy, keď ma videl smutnú snažil sa ma nejako rozveseliť. Lenže, čo Mark? Kedy bol Mark s ním naposledy šťastný? Cítila som sa hrozne. Chcela som nájsť nejaký dôkaz, že otec má rovnako Marka rád ako mňa. Letím do maminej izby a hľadám foto album. Prezerám si jednu fotku po druhej a hovorím si pre seba: ,,ja a otec. Zas ja. Mark a mama. Ja. Ja a otec. Ja a otec. Ja a otec. Mama a Mark. Mark. Mark a mama. Ja a otec a . . . Mark.“ Rýchlo som prešla album až do poslednej fotky. Nikde, kde by bol Mark s otcom. Až na jednu, jedinú fotku. Jednu zo sto alebo koľko ich tam vlastne bolo. Na tej fotke som bola ja a otec a celkom vzadu bol Mark. Niečo na tej fotke bolo čudné. Pozrela som sa bližšie a zistila som, že Mark tam mal úplne čierne oči. Nezdalo sa mi to nejako, lebo to nebolo normálne. Ja s otcom sme mali modré oči a tak prečo má Mark čierne? ,,Prečo?“ poviem si a ani to nevnímam, že to poviem celkom dosť nahlas. ,,Pýtala si sa niečo?“ opýtal sa ma Mark, ktorý išiel okolo maminej izby. ,,Nič,“ poviem a rýchlo tú fotku schovám za chrbát. Mark vstúpil do izby za mnou. ,,Len som si prezerala fotky,“ povedala som, aby to nebolo nápadné. ,,Ukáž,“ povedal Mark a zobral si fotky. ,,Nechápem prečo nenávidíš otca, keď ťa má tak veľmi rád.“ Tomuto som nechápala ani ja. Dívala som sa na Marka ako si prezerá fotky. Jeho smutný výraz v tvári mi robil problém. Cítila som sa hrozne. Vždycky sa snažil s otcom vychádzať dobre a nič z toho nemal. Žiadne fotky a čiže ani žiadny dôkaz o tom, že bol niekedy s ním šťastný. Modlila som sa, aby konečne odložil tie fotky a ja by som sa nemusela dívať na jeho smutnú tvár. ,,Lucy, Mark poďte dole!“ kričí na nás mama. ,,Ideme!“ zakričím späť a vytrhnem Markovi fotky. ,,Čo to robíš?“ opýtal sa ma, keď som mu skoro do albumu zavrela aj nos. ,,Máme ísť dole, nepočul si?“ povedala som a pozrela som sa naňho. Zadívala som sa mu do očí a v tom . . . ,,Au!“ skričím od bolesti. Strašne ma začala bolieť hlava. ,,Čo sa ti stalo Lucy?“ pýtal sa ma Mark, keď nevedel, čo sa so mnou deje. Na chvíľu som si zavrela oči a pomaly som dýchala. Pomaly tá bolesť prešla. ,,Som v poriadku,“ upokojila som Marka. ,,Tak poďme dole,“ povedal a už sme bežali dole schodmi. Dávala som si otázky prečo ma začala bolieť hlava. Bola to len nevoľnosť alebo v tom bolo úplne niečo iné? Bála som sa odpovedať na to druhé.