Na ďalší deň som sa chcela venovať obchodu. Mala som síce pár fľašiek už vyrobených, ale aj tak toho nebolo dosť na otvorenie.
Do pivnice som si poznášala bylinky a už som sa chcela pustiť do roboty, keď v tom mi zazvonil mobil. Nebolo to nič od nevlastného otca a ani od Marka. Čo bolo dosť divné, lebo sa mi včera vôbec neozvali.
Bola to správa od Tima. „Ahoj. Prosím dojdi dnes na to miesto, kde sme boli včera. Tim.“ Bola som zvedavá, čo odo mňa asi tak chce. Včera som sa cítila s ním dobre a ... Jednoducho som sa cítila dobre.
Zamknem dom a už sa vyberám do lesa. Edward chcel ostať doma, lebo žiadne volanie nepomohlo. Stále tam ležal pred gaučom na koberci a spal. Ako si on spal ja už som bola skoro na tom mieste.
Už som bola presne tam, ale jeho nikde nebolo.
„Tim? Tim, si tu?“ opýtala som sa iba tak do vzduchu a nič sa neozvalo.
Sadla som si na peň a čakala som, kedy príde. Prešlo pár minút a ja som započula kroky.
„Už som sa bála, že neprídeš,“ povedala som, no keď som sa otočila skoro som skamenela. Stála tam moja nočná mora – Selion.
„Ako vidíš, tak som prišiel,“ povedal a usmial sa tým jeho hnusným úškľabkom. Vtedy mi to došlo. Napísal mi v Timovom mene esemesku, aby ma prilákal sem. Na toto miesto, bez prútika a bez pomoci nablízku.
„Čo chceš odo mňa?“ opýtala som sa, akoby som to nevedela. Selion sa pochabo usmial a povedal: „Akoby si to nevedela. Predsa chcem tvoju krv, aby som sa stal nepremožiteľný a mocný, aby som ovládol celý svet.“
Vytiahol prútik a niečo si zamrmlal. Ja som odletela do najbližšieho stromu a pocítila som hroznú bolesť. Zatiaľ, čo on sa smial ja som sa schovala za veľký kameň, čo bol na blízku. Bála som sa a nevedela som, čo mám robiť. Nemala som pri sebe ani len prútik na ochranu.
„Vedel som, že dom je zabezpečený proti čarom čiernej mágie, ale podarilo sa mi ťa vylákať von a tu už nie si v bezpečí,“ hovoril Selion a hľadal ma. „Aj tvoja matka sa mi ukrývala, ale aj tak som ju dostal! Zničil som ju! Ostala si celkom úplne sama a bezbranná ako si teraz. Dokonca aj tvoj vlastný otec ťa opustil. Lebo ťa nenávidí! Nenávidí ťa! N-e-n-á-v-i-d-í!“
Tieto posledné slová vo mne splanuli a zapôsobili na mňa až priveľmi. Neviem, či som bola smutná s toho, že rozprával takto o mame, alebo to, že opakoval ako ma otec nenávidí.
Vyšla som z môjho úkrytu a pozorovala som, ako ma hľadá. O chvíľu ma zbadal a videl, že tam stojím sama a bezbranná ako som sem aj prišla. Pochabo sa usmial a podišiel ku mne. Stál úplne pri mne a ja som prestávala dýchať.
Bol skoro na mne nacapený a cítila som z jeho úst zápach a chlad. Chladne som sa mu dívala do očí a čakala som, kedy mi niečo spraví. Odstúpil odo mňa asi na 5 metrov a zamieril na mňa prútikom. Mohla som ujsť, ale stála som tam ako zamrznutá.
Hovorila som si, že aj tak by ma raz zabil, tak prečo nie teraz? Zavrela som oči a čakala som na svoj koniec.
Bola som zrazu hrdá na seba, že Selion bude mať konečne pokoj. Už na mňa nebude striehnuť a ani na moju rodinu. Pri slove rodina sa mi zjavili tváre.
Moja mama – Alexandra, moja skutočná mama, Mark a môj nevlastný otec. Určite by som im chýbala a hovorili by, že to bola ich chyba.
Zrazu sa to všetko vo mne prebralo a chcela som sa uchrániť. Nechcela som zomrieť bez toho, aby som nezabila Seliona. Aspoň by som sa mala o to pokúsiť. Lenže nič ma nenapadalo. Jediný kto mi prebehol mysľou bol Tim.
Vtedy mi to napadlo. Tim vie hýbať vecami bez toho, aby sa ich chytil. Možno by som to aj ja mohla vyskúšať. Dívala som sa na Seliona, ktorý si pravdepodobne hľadal dobré miesto, aby videl ako ma zabije. Zahliadla som menší kameň a sústredila som sa naň. Chcela som, aby to vyšlo.
Zrazu som však pocítila hrozne veľký strach. Čo ak to nevyjde? Čo ak ma zabije? Čo ak...?
Nemohla som pokračovať ďalej. V očiach som mala strach a očividne to videl aj Selion. Ešte raz som sa zahľadela na kameň a pohla som rukou smerom k Selionovi. Kameň sa pohol! Síce sa pohol iba o kúsok, ale predsa sa posunul. Šťastie bolo, že to on nezbadal, a tak som mohla pokračovať.
Sústredila som všetku moju energiu na ten kameň. Už som videla ako sa Selion nadýchol, aby povedal smrtiace zaklínadlo. Vtom mi ruka vyletela a kameň smeroval na Seliona, ktorý sa nestihol uhnúť. Trafilo ho to do čela a odpadol na zem.
Pobehla som ku nemu a vytrhla som mu prútik z ruky. Zlomila som ho napoly a zahodila som ho do najbližších kríkov.
Zazdalo sa mi, že sa pohol a ja som sa chvíľu dívala, či sa náhodou nepohne znovu. Po dlhšej chvíli som sa rozhodla ísť domov. Nespravila som však ani krok a za nohu ma niečo chytilo.
Obzrela som sa a videla som, že ma Selion drží za nohu. Kopala som, ale aj tak to nepomáhalo. Zatiahol ma za ňu a ja som spadla na zem. Bokom som spadla na kameň a v ľavej ruke som pocítila ostrú bolesť. Rukou som nemohla ani pohnúť, lebo pri každom pohybe som pociťovala bolesť.
Otočila som sa na chrbát a hľadala som, kde je Selion. Nad sebou som zbadala jeho zakrvavenú hlavu ako sa na mňa díva.
„Zabiť ťa môžem aj bez prútika,“ povedal a vytiahol z vnútorného vrecka nožík. Pokúšala som sa o únik, no nemohla som sa pohnúť.
Selion si čupol ku mne a nožíkom mi jemne prechádzal po hrdle. Ešte ma nerezal, ale bol to nechutný pocit. Zdvihol sa a chytil ma pod pazuchy a oprel ma o strom tak, aby som sedela.
„Tvoje posledné želanie?“ opýtal sa ma zdvorilo a usmial sa svojim úškľabkom.
Zadívala som sa mu do očí a povedala som: „Kiež by si zomrel ešte horšou smrťou ako ja.“ Zrazu sa mi zdalo jednoduché hovoriť o smrti a to som sa jej odmala bála.
Pomaly prešla minúta, možno dve a ja som rozmýšľala, aké to bude po mojej smrti. Selion, akoby mi dával čas na moje posledné myšlienky.
Podišiel ku mne bližšie a ja som vedela, že už niet úniku.
Uškľabil sa a mieril na mňa nožom. Už bol úplne blízko môjho hrdla, keď som započula: „Nechaj ju na pokoji!“
Chcela som sa otočiť, kto to kričí, ale bála som sa čo i len pohnúť.
„Aké... milé,“ povedal Selion a uškľabil sa na niekoho za mnou.
Počula som kroky a dlho nič. Nevedela som, čo sa deje, no zrazu som videla ako Selion letí o päť metrov ďalej. Ten niekto musel naňho použiť prútik, inak by to nebolo možné.
Stále som tam tuho sedela a čakala som, čo sa bude diať. Kroky silneli a išli smerom k Selionovi. Zbadala som len čierny plášť a dlhé čierne vlasy. Ani sa ten muž po mne nepozrel, a len išiel ďalej.
Prišiel k Selionovi a ukázal znova naňho prútikom. Selion sa zatváril dosť bolestivo. Lenže ten muž neprestával. Selionovi venoval ďalších päť mučivých rán. Na chvíľu som však zazrela jeho tvár a bolo mi jasno, kto mi zachránil život.
„Otec,“ povedala som so škripľavým hlasom. Muž sa na mňa na chvíľu pozrel a rýchlo sa otočil. V očiach som zacítila ostrú bolesť, ale nedala som sa zmiesť.
Tú chvíľu, čo som zbadala jeho tvár, Selion ho potkol a muž spadol na zem. Selion sa naňho vrhol a ohrozoval ho nožom. Nechápala som, prečo nepoužil prútik, no pri tom páde mu vypadol.
„Aké milé! Prišiel si ju zachrániť a pri tom prídu o život dvaja a nie iba jeden,“ povedal Selion a zamieril mu nôž na hrdlo.
Videla som na otcovej tvári, že už ho dlho neudrží. Lenže, čo teraz robiť? Nemám ani len prútik, aj tak s ním neviem narábať. Spomenula som si, že som vedela premiestniť ten kameň, a tak som to chcela vyskúšať aj na odhodenie Seliona.
Pomaly a tackavo som sa postavila a priblížila som sa k nim. Znova som sa zahľadela na otca a znova som pocítila tú ostrú bolesť. Nedala som sa zmiesť a sústredila som sa na Seliona.
„Aj tak ťa zabijem ako som zabil tvoju milovanú!“ kričal Selion a bodol otca do ruky. Otec zakričal od bolesti a ja som zdesene zhíkla. Neudržala som sa, keď spomenul v náznaku moju mamu a už vôbec, keď toto spravil otcovi.
Švihla som rukou a Selion letel skoro desať metrov dozadu. Otec sa hneď postavil a svoju ľavú prebodnutú ruku si držal.
Díval sa do zeme a hľadal pravdepodobne prútik. Keď ho našiel, povedal: „Rýchlo poď sem a nedívaj sa mi do očí!“ Nechápala som, prečo sa mu nemám dívať do očí.
Chytil ma za pravú ruku a zamával prútikom. Ani som sa nestihla spamätať a už som bola v mojom dome – v Salzstane.
Obzerala som sa navôkol ale nikde som nevidela otca. Môjho skutočného otca, ktorý mi pred chvíľou zachránil život.
Bola som vo svojej izbe a bola taká, akú som ju zanechala. Z ničoho nič ma zasiahol nenávistný pocit zúrivosti. Chcela som zobrať vankúš z postele a hodiť ho do najbližšej police. Pri tom prudkom pohybe som si uvedomovala, že vlastne mám zlomenú ruku. Keďže som nemohla poriadne rukou hýbať, tak som si aspoň kopla do postele.
Bolo to však prisilno a ja som si ublížila aj na nohu. Zakvílila som od bolesti a opatrne som si sadla na posteľ. Založila som si hlavu do dlaní a rozplakala som sa. Bola som tak blízko svojho skutočného otca a on sa vyparil! Jednoducho sa vyparil.
Začala som ho pomaly ale isto nenávidieť. Bola som si istá, že som počula jeho slová: Nevyhľadávaj ma, lebo ťa nenávidím!
Bol to predsa môj skutočný otec, ale on sa akoby o mňa ani nezaujímal. Akoby to mal za úlohu zachrániť ma a nie z jeho vlastnej vôle. Začala som nenávidieť seba za to, že tak ľahko uverím každému.
Otcova tvár pôsobila milo, no jeho vnútro mal určite čierne od nenávisti ku mne. Zavrela som oči, a aj napriek tomu, že som plakala, videla som jeho tvár. Zreteľne a jasne.
Komentáre