Ja a môj svet

Túlam sa po ulici a hľadám otcov obchod. Prvýkrát sa túlam po tomto meste sama. Cestu si pamätám iba trochu a bojím sa, či nezablúdim. Vidím pár ľudí zo školy, ktorý na mňa ukazujú a niečo si hovoria pre seba. Nevšímam si ich, aj keď ma poriadne štvú. Ani im nevadí, že ich počujem. ,,To je tá, čo sa s ňou baví. Určite je jedna z nich,“ hovoria si študenti zo školy. Nechápala som, čo mysleli tým, že som jedna z nich. Čo som nejaký upír alebo nejaká čudáčka? V diaľke vidím nápis otcovho obchodu. Čím ďalej sa blížim ku obchodu, tím väčšiu chuť mám odísť odtiaľ. Stojím už pred obchodom. Cítim sa čudne. Asi päť minút rozmýšľam, či mám vojsť dnu, alebo odísť preč. Rozhodla som sa ostať. ,,Ty to zvládneš,“ hovorila som si pre seba. Načiahla som ruku na kľučku od dverí a chcela som otvoriť dvere. Stlačím a . . . Zistila som, že dvere sú zavreté. ,,Zbytočne som sem chodila,“ poviem si a otočím sa, aby som išla domov. Niečo ma však zarazilo. Predo mnou stál nejaký muž. Pozrela som sa hore a zistila som, že to je otec. ,,Lucy, čo tu robíš?“ opýtal sa ma. Nevedela som, čo mu mám povedať. Zatrepať nejakú výhovorku a odísť alebo povedať pravdu? ,,Prišla som za tebou,“ poviem mu a pozriem sa mu do očí. Dívala som sa mu do nich dlho a žiadnu bolesť ako pri Markovi a mame som nepocítila. ,,Poď radšej dnu,“ povedal otec a tlačil ma dnu. ,,Nechcem aby ťa ľudia videli so mnou,“ povedal otec. ,,A prečo?“ opýtala som sa ho. ,,Ľudia si tu o mne myslia, že som nejaký čarodejník, lebo si nevedia vysvetliť ako môžem žiť tak malého platu. Myslia si, že si čarujem peniaze. Raz som ťahal na nitke ceduľu na obchod a jedna babka to v meste rozkecala, že ma videla ako premiestňujem tabuľu bez ničoho. Od vtedy si myslia, že som naozaj nejaký čudák,“ povedal otec. ,,Aha,“ povedala som. Na nič iné som sa ani nezmohla. Dúfala som, že otec sa ma nebude pýtať na, čo som sem vôbec prišla. ,,A čo si chcela, keď si sem prišla?“ No zbohom, čo mu mám povedať? Dúfala som v to, že sa ma to nespýta. ,,Ja, ja . . . . som sa ti prišla ospravedlniť,“ povedala som. Otec, ktorý sa hrabal medzi náradím, zrazu prestal. Bol ticho a ja som sa cítila hrozne. ,,A za čo?“ opýtal sa ma. ,,Za tie roky, čo som ťa nenávidela a za to, že som na teba kričala pred školou,“ povedala som a sklonila som si hlavu. Otec podišiel ku mne a chytil ma za rameno. ,,To nevadí. Ja ťa mám stále rád aj keby si ma nenávidela,“ povedal a objal ma. Opätovala som mu to a objala som ho dosť silno. Bola som rada, že ho mám pri sebe. Cítila som ako sa otec snaží zadržať slzy. Nebol jediný. Cítila som sa v jeho náruči dobre a nechcela som ho pustiť. ,,Ja už musím ísť,“ povedala som a pomaly som odchádzala z obchodu. ,,Ak nás budeš chcieť navštíviť, tak pokojne príď. Ahoj,“ povedala som a zakývala som mu. Otec mi zakýval tiež. Zavrela som za sebou dvere a mala som radosť z toho, čo som teraz urobila. Cítila som sa dobre. Kráčam po ceste domov a uvažujem nad otcom. Tak som sa veľmi bála ako to dopadne a pri tom to bolo také ľahké. Povedala som prepáč a on mi odpustil. Lenže, čo ak by povedal, že ma už nechce nikdy viac vidieť. Prečo vlastne nad týmto rozmýšľam. Otec mi odpustil a hotovo! ,,Lucy! Lucy! Počkaj ma!“ kričí nejaká osoba za mnou. Otočím sa a zbadám Timeu. Beží ku mne. Čakám ju a som zvedavá, čo chce odo mňa. ,,Ahoj Timea,“ pozdravím ju, keď konečne udýchaná príde ku mne. ,,Ahoj. Čo ty tu tak sama?“ opýtala sa ma. ,,Ja . . . . Bola som za otcom a teraz idem domov,“ povedala som. Timea sa pozrela na otcov obchod. ,,A musíš ísť hneď domov?“ opýtala sa ma, ako keby mala niečo nachystané pre mňa. ,,Nemusím. Prečo?“ opýtala som sa jej. ,,Uvidíš,“ povedala Timea a chytila ma za ruku. Ťahala ma niekam a ja som nevedela kam. ,,Kam to ideme?“ pýtala som sa jej každú chvíľu. ,,Však uvidíš,“ hovorila mi iba toto. Pomaly sme prešli do nejakého lesa. Bola tam tma a začala som sa trocha báť. Zrazu však zbadám v diaľke jasné svetlo. Došli sme až ku nemu. Nemohla som uveriť tomu, čo som videla. Bola tam nádherná lúka a menší vodopád vody. Pohľad na to všetko bol nádherný. ,,Kde sme to?“ opýtala som sa Timei v nemom úžase. ,,Toto je naše miesto o ktorom nikto nevie,“ to, čo povedala ma prekvapilo. Akože o tom nikto nevie? Je to tu úžasné a nádherné. Zrazu však započujem čudný šuchot a niečo sa k nám blíži. Začala som mať strach, čo alebo kto to môže byť. Z poza stromov vyšli traja chalani. Dívali sa po mne a niečo si mrmlali. Všetkých som poznala ako partiu z pred školy. Bola to Timeina partia. ,,Tia ako si si dovolila priviesť si sem niekoho?“ pýtal sa jej jeden chalan. ,,Michael, iba som jej prišla ukázať toto miesto,“ hovorila Timea tomu chalanovi. Cítila som, že ma tam nechcú. ,,To je iba naše miesto Tia a ona nepatrí do našej partie,“ povedal jej ďalší chalan. ,,George,“ povedala tomu chalanovi a zadívala sa mu do očí. ,,Ja radšej pôjdem Timea,“ povedala som a vybrala som sa odtiaľ preč. ,,Lucy počkaj!“ kričala za mnou Timea. ,,Odohnali ste si záchranu. Bez nej sa nám nepodarí to, čo chceme,“ hovorila im Timea. ,,Nie je to ona. Priznaj si to Timea, zas si sa zmýlila, ako s tou pred tým“ povedal Timei Michael. Timea odišla od nich celá naštvaná. Pomaly sa predieram lesom a hľadám cestu von. ,,Lucy! Lucy!“ kričala na mňa Timea. Nevšímala som si ju a radšej som hľadala cestu von. ,,Lucy čakaj!“ kričala stále, no ja som je nepočúval. Chytila ma za ruku a nechcela ma pustiť. ,,Lucy ich si nevšímaj. Nikdy mi nechceli dovoliť žiadnu kamarátku,“ povedala Timea. ,,Ja s tím dokážem žiť, že ma nikto nemá rás Timea. Vždy som si myslela, že sa to niekedy zlepší,“ povedala som jej. Chápala to a chcela mi nejako pomôcť. ,,Chceš tým povedať, že by si sa chcela zmeniť, aby ťa ľudia mali radi?“ opýtala sa ma Timea. ,,Niečo také,“ povedala som. Chytila ma za ruku a povedala: ,,Poď so mnou!“ Nevedela som, kam ma to zas ťahá. Aspoň ma vyviedla z toho lesa a teraz však neviem kam ideme. ,,Tak a už sme tu,“ oznámila mi Timea. Stáli sme pred kaderníctvom. ,,A na čo sme tu?“ opýtala som sa jej. ,,Je čas na tvoju zmenu,“ povedala a tlačila ma dnu. ,,Ahoj Maggie,“ pozdravila jednu ženu za stolíkom. Bola menšej postavy, asi tak sedemnásť rokov a mala po plecia dlhé, vlnité, hnedé vlasy. Jej úsmev sa však nevyrovnal ničomu. ,,Ahoj Timea. Čo ťa sem priviedlo?“ opýtala sa jej tá žena. ,,Neostrihala by si moju kamarátku Lucy?“ opýtala sa jej Timea. No skočila som jej do reči: ,,Timea ale ja tu nemám ani peniaze na zaplatenie,“ pokúšala som sa jej to vysvetliť. ,,Moja milá ak ide o Timeinu kamarátku, tak peniaze ani nechcem vidieť. Tak sadni si na stoličku,“ povedala Maggie. Sadla som si na stoličku a čakala som, čo mi Maggie urobí na hlave. Spolu s Timeou si niečo hovorili a radili sa spolu. Za takých päť minút Maggie zahlásila: ,,Hotovo! Môžeš sa pozrieť do zrkadla!“ S napätím som sa pozrela do zrkadla. ,,Wow!“ vyslovila som. Skoro som sa ani nespoznala. Bola som úplne iná. ,,Postupne ostrihaná ofina, to vždy zaberie,“ povedala Maggie na svoje dielo na mojej hlave. ,,Ďakujem vám,“ povedala som. ,,Ale, prečo mi vykáš? Pre teba som Maggie a hotovo,“ povedala. Postavila som sa a otriasla som zo seba nastrihané vlasy. ,,Ahoj Maggie,“ rozlúčila sa Timea. ,,Ahoj Timea a Lucy,“ povedala a zakývala nám. ,,Ako sa ti páči nová zmena?“ opýtala sa ma Timea. ,,Je to úžasné. Konečne sa páčim aj sama sebe ale bojím sa, že sa so mnou ľudia budú baviť iba pre to ako vypadám,“ povedala som jej. ,,Poradím ti len jedno, vždy sa riaď tím, čo ti hovorí srdce,“ povedala Timea a usmiala sa na mňa. ,,Neboj sa, budem.“ Išli sme pomaly po ceste a ani neviem kam. Došli sme na detské ihrisko. ,,Toto je moje ďalšie obľúbené miesto,“ zahlási Timea. ,,Detské ihrisko?“ opýtala som sa jej neveriacky. ,,Iba jeden človek z našej partie vie, že som chodím, aby som mala od nich pokoj.“ ,,A ktorý?“ ,,Je to James. George a Michael sú odo mňa o dva roky starší a vždy mi rozkazujú, čo mám robiť. James je však iba o jeden rok starší a je úplne normálni, “ Smutne sklonila hlavu. ,,Tak prečo sa s nimi jednoducho nerozídeš?“ ,,To je na dlhé rozprávanie. Je to ťažké pochopiť aj pre mňa. Aspoň, že mám teba a Jamesa,“ povedala a na tvári sa jej zjaví úsmev. Tušila som, že sa Timei páči James, no problém je, že aj mne. ,,James sa ti páči však?“ opýtala som sa jej. ,,Ty si ako by sa mi mohol páčiť. Nemáme nič spoločné je to len taký obyčajní kamarát. Nikdy toho moc nenahovorí a stále je ticho.“ Takže nechodia spolu. Lenže, čo ja s tím? Mňa by si tak, či tak ani nevšimol. ,,A ako ste sa spoznali?“ opýtala som sa jej. ,,Vieš to je tak. On prišiel za mnou úplne nečakane a ja som sa ho zľakla a udrela som si hlavu,“ povedala so smiechom. ,,Tak to bolo dosť nepríjemné stretnutie,“ povedala som jej. Smiali sme sa na tom. ,,Ahoj Tia,“ povedal ktosi pri nás a skoro sme spadli z lavičky, na ktorej sme sedeli. Otočíme sa a zistíme, že to je James. ,,Hovorím objaví sa vždy nečakane,“ povedala Timea na Jamesa. ,,Prosím ťa, dúfam že sa nebudeš hnevať na Georga a na Michaela,“ povedal James. ,,Nebudem sa hnevať neboj sa. Ozaj toto je Lucy,“ predstavila ma Jamesovi. ,,Teší ma,“ povedal James. Ja som ako sprostá naňho vycerila zuby, čo mal znamenať úsmev a pokývala som hlavou. ,,Tak večer,“ povedal James a odišiel. Otočila som sa za ním a videla som, že sa na mňa díva. Iba som sa usmiala a otočila som sa späť. ,,Nevieš koľko je hodín?“ opýta sa ma Timea. Vytiahnem mobil a kukám, že sú dve hodiny poobede. ,,Sú dve,“ poviem. ,,Vieš, čo je tu naozaj zaujímavé?“ položím otázku Timei. ,,Čo?“ ,,Pred týždňom sme sem prišli a vôbec som nemusela ešte nabíjať mobil a to sa pri tom každú chvíľu vybíjal.“ ,,To vážne? neverila Timea a čudne sa pozrela na mňa. ,,Áno , ja už musím ísť domov, tak ahoj Timea,“ povedala som a vybrala som sa preč. ,,Ahoj Lucy.“ Cítila som sa dobre z toho, čo sa dnes stalo. Udobrila som sa s otcom a zmenila som si svoj účes na nepoznanie. Lenže jedno ma trápi. Prečo nechceli Michael a George aby si Timea niekoho brala na to ich miesto. Určite sa tu objavia ďalšie nevysvetliteľné veci. Je to čudné ale pomaly mi nepripadalo čudné, že sa tu vlastne niečo čudné deje. Tak ako s mojím bratom.