Ja a môj svet

Je to zvláštne byť konečne doma. Keď vojdem do svojej izby nevidím už ružové steny, ale vidím moje šedé steny a hviezdy na strope. Pravdaže aj môj dres nad posteľou. Ako mi to len chýbalo. Poviem si sama pre seba a zvalím sa na moju posteľ. Na skrinke je dosť veľká kôpka prachu a môj kvet na okne je úplne zvädnutý.

„Som predsa čarodejnica,“ povedala som si a myslela som na ten kvet. Upierala som oči iba naň a rozkvitol. Intenzívne som myslela aj na to, keby ten prach zmizol sám, a tak sa aj stalo. Až teraz som si uvedomila, že môj život je jednoduchý. Vytiahla som čarodejnícku knihu spod postele a čítala som si hlavný zákon.

„Nezastaví ma ani zákon o láske medzi Bielymi čarodejníkmi a Čiernymi čarodejníkmi,“ povedala som a na ten zákon som sa iba usmiala. Otočila som stranu a prezerala som si tam zaklínadlá.

Hneď prvé bolo na odovzdanie darov. Vtedy som nechápala prečo sa mi moje dary nedali vziať. Ani teraz to však celkom nechápem, ale trochu sa z toho spamätávam. Vytrhla som to zaklínadlo z knihy a spálila som ho. Myslela som si, že ho už nikdy nebudem chcieť použiť.

Vtedy mi v mysli prebehol obrázok. Daniel sa musel svojich darov vzdať. Možno to nebolo jeho rozhodnutie, ale musel to urobiť pre dobro svojej rodiny. Nechala som to tak a otáčala som knihu ďalej. Všelijaké lektvary a nápoje pre večnú lásku, pre šťastie, na zdravie, na neviditeľnosť, pre krásnu pleť, pre zdravé vlasy a všelijaké iné.

Užitočné, ale aj neužitočné. Na jednej stránke som zastala a hneď jej názov ma zaujal. ČIERNY ANJELI. Bolo to tam napísané veľkým, ozdobným písmom. Bolo tam o nich všetko písané. Ako sa ich zbaviť. Ako ich rozpoznať. Ako ich odhaliť.

Prešla som ju ale moc som sa pri nej nepozastavovala. Žijem zatiaľ pokojný život. Žiadny Čierny anjeli ma zatiaľ nenapadajú a dúfam, že sa ma budú strániť.

Tá kniha mala svoje čaro. Boli tu často napísané hlúposti a zaklínadlá, ktoré by som asi nikdy nepoužila. Boli tu aj však všelijaké krémy. Nebolo to zneužívanie čarovania, ale bola to len čisto bylinárska vec. Všetko bolo z byliniek a liečivých rastlín.

Na každej strane, kde boli tieto liečivé byliny bol niekoho podpis. Síce bol malý a dosť naškrabaný, prečítala som z neho meno – Lucy Waylinová. Takže otcova sestra sem pridala zopár dobrých vecí. Keby len zopár.

Začala som listovať, kde všade je jej podpis. Všade kde boli tie liečivé byliny a tie krémy a vonné oleje, všade bol jej podpis. Ako tak vidím, tak bola zameraná na liečivé bylinky a nič iné ju nezaujímalo.

Zarazilo ma však, že na strane o Čiernych anjeloch bol tiež jej podpis. Nepasovalo mi to ku nej. Zdalo by sa, že bola taká babka bylinkárka, ale vypadá to tak, že veľmi dobre poznala aj tú temnú stránku čarovania.

Na konci tej strany boli vypísané aj mená niektorých Čiernych anjelov. Lenže niektoré boli povyčiarkované. Asi si robila zoznam, tých čo žijú a treba ich zlikvidovať. Všade boli mená aj priezviská iba v jednom riadku boli iniciály M.A.E. a k tomu pripísané v zátvorke - zradca.

Otcova sestra ho musela nenávidieť. Bolo vidno, že tie písmená sú trochu rozmazané. Ako keby pri písaní tohto mena plakala. Možno aj plakala, no asi sa to už nedozviem. Zomrela skoro.

Napriek tomu by som ju veľmi chcela spoznať. Podľa tohto mala tiež rada prírodu. Myslím, že by sme si veľmi dobre rozumeli.

            Prázdniny sa začali a blížili sa ku mojim narodeninám. Dnes je môj deň! Mám šestnásť a teším sa na tento vek. Som predsa o jeden rok staršia, ale aj tak mi to nepridalo na rozume.

Ráno ma zobudilo slnko, ktoré už asi chcelo, aby som sa konečne zobudila. Pozrela som sa na hodiny a bolo už skoro desať. Obliekla som sa a zošla som do kuchyne. Po schodoch som sa zastavila pri maminej fotke.

„Ahoj,“ prihovorila som sa k obrazu a pohladkala som ho.  „Vždy si mi hovorila, že na moje šestnáste narodeniny ma zoberieš do Londýna a urobíme si iba deň pre seba. Len ty a ja. Len my dve a k tomu pekné počasie.“ Prihovárala som sa k tomu obrazu.

„Veľmi mi chýbaš mama,“ povedala som a skoro som sa aj rozplakala.

Odišla som do kuchyne a sadla som si za stôl. Od mala som snívala o tom, že na moje šestnáste narodeniny pôjdem s mamou do Londýna. Keby ma tam zobral otec, to už by nebolo ono. To bol môj sen a mamin.

Takže moje narodeniny sa nezačali, tak ako som si prijala. Na stole vedľa mojich raňajok, teda ak sa to dalo raňajkami nazvať. (Zmrzlinový pohár a balíček cukríkov).

Našla som list. Podľa úzkeho a štíhleho písma bolo rozoznať, že to písal Mark.

„Ahoj Lucy. Všetko najlepšie k tvojim narodeninám. Veľa šťastia, zdravia, lásky a hlavne nech ti všetko vyjde tak ako má. Praje ti tvoj brat a otec.

P.S.: Išli sme preč. Ak mám byť presnejší, tak sme ti išli kúpiť darček. Takže pekne nás čakaj a nebuď nedočkavá.“

Po prečítaní som mala lepšiu náladu. Zas mi však ale v hlave vŕtalo, aký darček mi kúpia?  Žeby auto? To asi nie, lebo vodičský preukaz si môžem urobiť až v osemnástke. Takže čo by mi také mohli kúpiť? Zrazu som prestala vnímať a videla som sedieť mamu v kuchyni, ako robí niečo na počítači a pri tom popíja kávu.

Uvedomila som si, že to boli len staré spomienky. Ešte viac som sa rozľútostnila. Vtedy som chcela len jedno. Chcela som, aby teraz vošla do kuchyne mama a bolo to zas ako predtým. Aby ma vedela povzbudiť, keď mi niečo nevyjde.

Najviac mi chýba jej objatie, keď som ho najviac potrebovala. Vždy prišla v noci za mnou, keď sa mi jednoducho nedalo spať. Vždy sa ku mne pritúlila a zaspala pri mne. Teraz, keď sa mi nedá zaspať, pritlačím si k sebe vankúš s maminou voňavkou, ktorú tak mala rada.

Keby sa tak všetky darčeky dali vrátiť za to, aby moja mama žila. Mala ešte život pred sebou a niekto ju musel jednoducho zabiť.

V tú chvíľu do mňa nabehla zlosť a chcela som všetkých Čiernych anjelov pozabíjať a zničiť. Lenže niečo mi prebleslo hlavou. Otec mi vtedy v nemocnici hovoril, že Čierny anjeli iba zabíjajú a neochraňujú.

Ten netvor moju mamu zabil a ja som len spadla do kómy. Čo ak to naozaj nebol Čierny anjel, ale kto to potom bol?

V tú chvíľu som niekoho nenávidela a ani som nevedela koho. V tú chvíľu som chcela len jedno. Zničiť všetkých Čiernych anjelov.

Musím sa zdokonaliť v boji, aj keď som nikdy nebojovala proti nim. V knihe bolo písané, že musíš mať nejaký čarovný prútik na to, aby si ich zničila.  Ale kde ho kúpiť?

Dokým to nezistím, budem sa učiť zaklínadlá. Budem spoznávať Čiernych anjelov ako sa správajú a kde trávia svoj čas. Cesta bude určite trpká a niekedy budem aj na dne svojej sily, ale budem to robiť za moju mamu. Nech Čierny anjeli vedia, s kým majú dočinenia, keď si začnú s Waylinovcami.

            Blížil sa večer a ja už som nedočkavo stepovala po obývačke. Bola som zvedavá na svoj darček. V hlave sa mi však vynárali aj iné otázky: Čo ak mali haváriu? Čo ak ležia kdesi v bezvedomí a v nemocnici? Čo ak na nich zaútočili Čierny anjeli? Bála som sa čím ďalej, tak viac.

Za oknom som zbadala svetlo a podľa zvuku som započula, že prichádza auto. Všetky obavy zmizli a ja som bola zas napätá. Bežala som ku dverám a hneď som im otvárala.

„Kde ste boli tak dlho. Bála som sa, že sa vám niečo stalo,“ povedala som hneď, čo vošli do chodby. Pozreli sa na seba, a iba sa usmiali.

„To s tým tvojím darčekom sme mali problém,“ povedal Mark a usmial sa. Pri spomenutí slova darček som sa pousmiala a čakala som, aký je vlastne ten darček.

„No dobre a aký je ten môj darček?“ opýtala som sa ich a oči som mala rozžiarené od radosti.

„No vieš robil strašný neporiadok, tak sme ho vyhodili von oknom, keď sme išli po diaľnici,“ povedal Mark, akoby sa vôbec nič nestalo.

„Ale netrep Mark,“ pri týchto slovách som si myslela, že Marka otec zahriakne a odpovie mi normálne, ale nebolo to tak. „Mark ja som tú krabicu vyložil na strechu a asi je celá mokrá, lebo pršalo a asi z darčeka nebude nič. Lucy choď sa pozrieť, či je nejaká krabica na aute.“ Povedal mi otec a ja som sa náhlila k dverám a v hlave som mala zvláštne myšlienky.

Ale aj tak som nechápala čo majú na mysli. Aký darček robí neporiadok a je zabalený v krabici?

Otvorila som dvere a na rohožke ležal pes s modrou mašľou na krku. Ten pes mi dal hneď na privítanie labku a zbadala som, že na krku mu visí kartička. Odtrhla som ju a čítala som: „Všetko najlepšie k narodeninám Lucy. Tento krásny labrador je tvoj.“

Bola som zmätená, ale bola som rada. Odmalička som túžila mať psa a teraz tu predo mnou stál a ja som nevedela, čo mám povedať.

„Volá sa Edward a má špeciálny výcvik. Nie je to šteniatko, ale takto ho už nemusíš nič učiť a bude ťa poslúchať na slovo,“ povedal otec. Ja som si sadla k tomu psovi, teda Edwardovi, a iba som sa naň dívala. V očiach som mala slzy a už len máličko stačilo, aby som začala plakať.

„Viem, že to nie je žiadny Londýn, ako ti sľubovala mama na tvoje šestnáste narodeniny, ale dúfam, že sa ti páči,“ povedal mi ešte Mark a ja už som plakala. Stačilo, že som počula iba mamine meno a už som to nevydržala.

Postavila som sa a objala som otca a potom Marka. Povedala som im ďakujem. Spolu sme sa dívali na Edwarda a zdalo sa, že všetci boli šťastný.

„Tak páči sa ti?“ opýtal sa ma Mark. Pozrela som sa na Edwarda a potom na Marka. Znovu na Edwarda a znova na Marka.

„Má tvoje oči,“ povedala som nakoniec Markovi. Mark to pochopil asi ako kompliment, lebo sa iba pousmial.

Od tejto chvíle sme mali o jedného člena v našej rodine viac. Bol síce omnoho viac chlpatý ako mi traja dohromady, no moje srdce si získal ihneď.

            Večer sme sa s naším novým členom ešte pohrali, a keď otec zavelil, že treba ísť spať, tak sme šli. To sa však Edwardovi nepáčilo. Mal totiž spať v kuchyni na zemi.

Nakoniec som presvedčila otca, že si ho zoberiem k sebe do izby. Edward poskočil od radosti, keď sme ho vyviedli z kuchyne preč. Bežal hore po schodisku a ani ma nečakal. Nečakané však bolo, že čakal pred mojimi dverami, dokým mu neotvorím.

„Čo už. Vie kde jeho pán býva,“ povedala som otcovi a otvorila som dvere. Edward vošiel dnu a ja za ním.

Bolo dosť zvláštne, že ako pes neskáče hneď na posteľ. Poskladal sa pred posteľ a tam spal. Ja som si tiež ľahla a spala som ako zarezaná.

Spala by som aj ďalej, keby ma niečo nezobudilo zo sna. Nebol to sen ale nočná mora. Ocitla som sa zas v aute s mamou. Bolo to zvláštne, no vedela som, čo sa stane. Chcela som jej povedať, že nech zabrzdí, no pri každom pokuse povedať čo i len slovo, zovrelo mi hrdlo a nemohla som vôbec nič povedať.

Náraz do steny a ja som bola na ceste. Bol tam zas ten človek, ktorý zabil mamu a teraz sa blížil aj ku mne. Vedela som, že namieri na mňa a ja padnem do bezvedomia, ale stalo sa aj niečo iné – on prehovoril ku mne.

„Ja si ťa nájdem! Tento raz ťa konečne zabijem a žiadne ochranné kúzlo ti nepomôže,“ povedal a zobudila som sa. Udychčaná a celá spotená som sa posadila na posteľ a hľadala som vankúš, aby som ho objala a zabudla na to, čo sa stalo.

Na posteľ mi však vyskočil Edward a ľahol si ku mne. Objala som ho a cítila som sa bezpečne. Cítila som sa tak bezpečne, ako keď ma vždy mama objala. Cítila som, že ma ten pes chápe, a že ma ľutuje. Akoby všetko tiež videl a prišiel mi na pomoc.

Lenže aj tak som dlho nemohla zaspať. V hlave mi vírila tá veta – ja si ťa nájdem. Vyšlo mi z toho iba jediné, že ma chce zabiť.

Ale prečo to neurobil vtedy pri havárií? Prečo som vtedy padla do bezvedomia? Vyšlo mi však z toho, že to bol určite Čierny anjel a žiadny Čierny čarodejník, ako mi to otec vtedy hovoril.

Ak je môj sen pravdivý, tak sa vráti, aby ma zabil. Lenže ak sa ma pokúsil zabiť vtedy, tak prečo žijem? Veď som nepoužila žiadne kúzlo, aby som sa ochránila. Tak čo sa vlastne stalo?