Ja a môj svet

Chvíľku sme sa ešte rozprávali s Timom o čarovaní a aj o tom, že som sa chcela vzdať svojich darov. Rozprávali sme sa aj o Timei, Jamesovi, Michaelovi a Georgovi. Potom som ho však išla odkopnúť pred dvere. Rozlúčili sme sa.

Vonku som sa dívala ešte ako odchádza a potom som sa zadívala na hviezdy. Zbadám však jednu postavu. Čím bližšie bola pri mne, tím viac sa mi tá osoba na niekoho podobala. Išla smerom ku nášmu domu.

,,James?“ opýtala som sa do diaľky.

Osoba pristúpila bližšie a už na sto percent bolo isté, že to je on. Neskrývala som radosť, no neskočila som mu hneď do náručia. ,,Kde si bol toľko dlho? Chýbal si nám,“ povedala som mu.

,,Potreboval som si niečo vyriešiť,“ povedal a usmial sa.

,,Poď dnu,“ zavolala som ho ku nám. Zbadala som však Marka ako ide ku nám.

,,Čo tu chceš?“ opýtal sa Mark Jamesa.

,,Ja som ho sem zavolala, tak sa nestaraj,“ povedala som aby sa tu nestrhla ďalšia bitka.

,,Vypadni z tohto domu!“ kričal Mark na Jamesa.

,,Mal by som ísť,“ povedal James.

,,Nie nikam nejdeš. Ty si moja návšteva a nie Markova, aby ťa odtiaľto vyhadzoval,“ povedala som a volala som Jamesa, aby išiel do mojej izby.

Radšej som zamkla, aby náhodou nenapadlo Marka nás tu otravovať. James si sadol na posteľ a ja vedľa neho.

,,Je mi ľúto čo sa stalo tvojej mame,“ povedal James. Bola som ticho a nič som nehovorila. James sa postavil a išiel ku môjmu stolíku. Zobral maminu fotku a díval sa na ňu. ,,Bola pekná.,“ povedal mi.

Odložil fotku a sadol si naspäť ku mne. Dlho sme nič nehovorili.

,,Musím ti niečo povedať,“ povedal vážne James.

,,A čo také?“

,,Som do teba zaľúbený a nechcem ťa stratiť.“ Vyrazilo mi to dych. Takto na rovinu som to nečakala.

,,Ani ja ťa nechcem stratiť,“ povedala som mu. Začal ma bozkávať a tento raz mi to nevadilo. Bola som s človekom, ktorého som ľúbila a na ničom inom nezáležalo.

Po chvíli sa však odtiahol a niečo ho trápilo. ,,Ešte ti chcem niečo povedať. Možno tomu neuveríš ale ja viem čarovať a . . .“ nestihol dopovedať, lebo som dopovedala zaňho.

,,A si Čierny čarodejník a žiješ večne,“ povedala som a jeho prekvapilo, že to viem.

,,Ja som zas Biela čarodejnica,“ povedala som.

,,Ja viem, ale ešte niečo . .“ nestihol povedať, lebo som mu skočila  do reči.

,,Prosím ťa už nič nehovor. Nechcem aby si povedal niečo čo ma bude trápiť,“ povedala som.

,,Možno ti to teraz nepoviem, no keď ti to raz poviem, bojím sa, že mi to nikdy neodpustíš,“ povedal a zahľadel sa do zeme. Ľahli sme si na posteľ a iba sme sa držali za ruky.

Niekoľkokrát mi behalo po hlave, čo myslel tím, že mu niečo neodpustím. Bojím sa toho a nechcem aby znova odišiel

Ja som sa niekoľkokrát zobudila a dívala som sa ako spí. Mala som ho pri sebe tak tesno, no niečo mi hovorilo, že sa to zmení a bude to horšie. Ten hlas mi robil napriek a bála som sa ho. Jediná zábrana ako na ten hlas nemyslieť bolo, keď som sa pritúlila k Jamesovi a cítila som sa bezpečne.

            Ráno som sa zobudila a chcela som nahmatať Jamesa. No nikde v posteli a ani v mojej izbe nebol.

,,Asi išiel preč,“ povedala som si. Začala som si upratovať posteľ. Zrazu ma však niečo chytilo zozadu. Zľakla som sa a v rýchlosti som sa obrátila. Z ruky mi však vyšla žltá guľa a moja skriňa utrpela poriadnu ranu po ktorej z nej ostala iba hŕbka bordelu.

Šťastie mal však James, ktorý bol príčinou tohto všetkého. Ešteže sa stihol uhnúť a schytala to tá skriňa namiesto neho.

,,Prepáč, že som ťa vystrašil,“ ospravedlňoval sa James.

,,Ty mi prepáč, že som ťa skoro zabila,“ povedala som a usmiala som sa. Určite to vyzeralo hlúpo, keď som ho skoro zabila a teraz sa tomu smejem. ,,Kde si vlastne bol?“ opýtala som sa. Spoza chrbta vytiahol ružu.

,,Tu je pekná ruža pre ešte krajšiu ružu,“ povedal a podal mi ju.

,,Ďakujem ti,“ poďakovala som sa a išla som mu dať bozk na líce. On sa však uhol.

,,Prepáč ale nemôžem,“ povedal mi. Nechápala som tomu.

,,A prečo?“ opýtala som sa nechápavo.

,,Chcel by som ti to povedať, ale nenávidela by si ma do konca života. Prepáč ale musím už ísť,“ povedal a zrazu zmizol.

,,Čo urobil také zlé, že by som sa naňho hnevala do konca života?“ nechápala som sama. V ruke som držala iba ružu a rozmýšľala som, čo také zlé mohol spáchať.

Ružu som si odložila do knižky od Williama Shakespeara - Romeo  a Júlia. Je to príbeh večnej a nekonečnej lásky.

Ak ma má James naozaj rád a ak žije naozaj večne, tak naša láska je tiež večná. Zavrela som knihu a prechádzali vo mne všelijaké pocity. Šťastie preto, lebo chalan, ktorého milujem sa vrátil ku mne a opätoval moju lásku. Neistotu z toho čo ma vlastne čaká v budúcnosti.

,,Život nie je rozprávka, no zo života si môžeme urobiť rozprávku, ak budeme robiť len správne rozhodnutia,“ to mi vždycky hovorievala mama, keď sa mi nepáčilo ako sa uberá môj život.

Lenže čo ak si namiesto správnych rozhodnutí vyberiem vždy len tie nesprávne rozhodnutie? Tak z môjho života si neurobím rozprávku ale drámu.

            Zídem do kuchyne a spomeniem si, že včera som uložila do kuchynskej linky Emminu fotku. Idem ju zobrať a chcem ju nejako prepašovať do Markovej izby.

Pomaly som ju prepašovala cez kuchyňu a aj cez obývačku. Vychádzam po schodoch a zastaví ma Mark.

,,Čo to máš v ruke?“ pýtal sa ma, keď zbadal fotku čo som držala v ruke.

,,Mal by si to vedieť keď si to vyhodil,“ povedala som mu naštvaná.

,,Daj mi to, lebo ti jednu strelím,“ vyhrážal sa mi Mark. Takého ho teda nepoznám. Vždy bol ku mne milý a mal ma aj rád.

Naštvane som sa mu pozrela do očí. Vtedy sa mi niečo zdalo podozrivé. Dívala som sa mu priamo do očí a nič ma nebolelo. Nie ako vždy pri každom pohľade na mamu alebo naňho.

,,Keď nevieš čo si to vyhodil, tak na,“ povedala som a vrazila som mu fotku do ruky. Odišla som preč, no zrazu som započula jeho nárek.

,,Mark čo sa deje?“ pribehla som ku nemu a on sa iba zvíjal na zemi.

,,Pomôž mi,“ vydal zo seba dusivo.

,,Ale ako?“ nevedela som ako mu mám pomôcť.

,,Zmizni odo mňa!“ zrazu na mňa zakričal. Nechápala som. Najprv chce odo mňa pomoc a teraz ma vyháňa. ,,Nepočúvaj čo hovorí on ale urob niečo a pomôž mi!“ kričal na mňa Mark. Nechápala som o akom onom tu zas hovorí. Vtedy som pochopila, že je asi rozdvojená osobnosť.

No vlastne v jednom tele má dobro aj zlo. Bola som zohnutá nad ním a nevedela som čo mám robiť. V očiach mal žiaľ a v ruke držal Emminu fotku.

Chytila som ho za ruku a povedala som: ,,všetko bude v poriadku uvidíš. Vydrž!“ Utešovala som ho a ani som mu nevedela pomôcť.

Zrazu však všetko akoby stíchlo. Zažiarilo nad nami silné svetlé svetlo. Z Marka sa ťahal akýsi čierny tieň. Nechápala som čo sa tu vlastne deje. Po chvíli to svetlo zmizlo a Mark ostal v bezvedomí.

,,Mark preber sa! Mark!“ kričala som naňho a triasla som s ním aby sa prebral. Zdala so mi, že nedýcha a tak som si priložila ucho k jeho srdcu. Žiadny tlkot, žiadny náznak života.

,,Nie!!!“ kričala som. Plakala som a Marka som už nezachránila.

Objala som ho a nechcela som ho pustiť. Nechcela som si pripustiť, že som prišla aj o Marka. ,,Prečo! Prečo on!“ opakovala som si a plakala som.

Počujem, že ktosi vošiel do domu. Zbadala som otca.

,,Ahoj Lucy,“ pozdravil ma. Zbadal však, že plačem a v náručí držím Marka. ,,Čo sa stalo?“ Rýchlo bežal ku mne a Markovi.

,,Nevedela som mu pomôcť! Mark zomrel! Nevedela som ako mu mám pomôcť!“ opakovala som stále dookola.

,,A čo sa vlastne stalo?“ otec sa pýtal, lebo ešte stále nevedel, čo sa vlastne stalo.

,,Zrazu spadol na schody a začal kričať. Stále mi hovoril, že mu mám pomôcť, no nevedela som ako. Potom sa rozjasnilo svetlo a z Marka vyšiel šedý tieň a potom . . .“ nemohla som to dopovedať, lebo som si to nechcela pripustiť.

Otec ma objal a spolu so mnou plakal pri Markovi. Zrazu však Mark začal dýchať ako besný.

,,On žije!“ kričala som a šťastná som plakala ďalej.

,,Emma,“ povedal Mark keď konečne dostal dych. Zobral Emminu fotku a díval sa na ňu. My s otcom sme si ju tiež obzerali. V tom sa Emma z obrázka vytratila. Jednoducho zmizla z ničoho nič. ,,Prečo mi to Emma robíš?“ hovoril Mark.

,,Som taký šťastný, že si na žive,“ hovoril mu otec. Mark však akoby vôbec nevnímal.

,,Bol som mŕtvy!“ zrazu povedal. My s otcom sme sa naňho len nechápavo pozreli. ,,Bol som v nebi a videl som Emmu. Hovorila mi, že ešte nie je môj čas, a že na ňu mám hneď zabudnúť. Preto zmizla z fotky. Vraj sa zaľúbim do inej a ona by bola len prekážka. Ale ja nechcem!  Emma bola a je pre mňa len tá jediná! Emma prečo mi to robíš!“ hovoril stále dookola Mark.

Ľutovala som ho a nevedela som ako som ho mala upokojiť. Chcela by som zariadiť ešte raz aby sa s ním Emma stretla, ale ako? Už to mám! Skúsim ju privolať ako keď som stále myslela na moju mamu. Za pokus to stojí a možno sa to aj vydarí. Aspoň dúfam.