Zastali sme pred domom a ja som sa cítila veľmi zvláštne. Tam kdesi v dome je Tom, ktorý o ničom netuší. Ani som vlastne nechcela, aby o tom vedel. Potom by mi už nikdy nedovolil odísť z domu. Nikdy by som nemohla zničiť Seliona a nikdy by som nemohla zrušiť prekliatie môjho otca a aj Timeine.
„Sľúbiš mi niečo?“ opýtala som sa Marka, keď sme vyšli z auta.
„A čo ti mám sľúbiť?“
„Nehovor Tomovi, čo sa mi dnes stalo...“
„Lucy, to odo mňa nemôžeš žiadať. Skoro si prišla o život a je to predsa tvoj...“ jeho posledné slová zanikli.
„Môj otec? Nie je to môj otec,“ povedala som a pozrela som sa na Marka. Pichalo ma v očiach, ale neodvrátila som sa. Bolesť bola až priveľmi bolestivá, no musím ju vedieť ovládať.
„Viem, že nie je, ale predsa sa o teba staral pätnásť rokov,“ povedal a dúfal, že ja to pochopím.
„Taktiež mi pätnásť rokov klamal. Mark, ja mu to poviem, keď príde vhodný čas. Dnes to však nie je a ani možno zajtra to nebude. Možno to bude o mesiac možno o dva, ale určite nie dnes,“ povedala som a stále som mu hľadela do očí. Bolesť neustupovala, no vydržala som to.
„Dobre, ale dnes sa nemusíš báť. Otec príde až o týždeň,“ povedal a odvrátil odo mňa zrak. Tá bolesť prestala, akoby som sa zrazu zobudila. Mohla som lepšie vnímať a teraz som aj niečo iné vnímala. Markove oči sa tak podobali na oči môjho otca.
Je možné aby každý Anjel mal rovnaké oči? Možno aj áno. V živote som poznala zatiaľ iba troch Anjelov. Alexandru, Marka a môjho otca – aj keď bol Čierny anjel. Alexandra a Mark, to mi pasuje, že mali rovnaké oči, veď boli rodina, ale čo môj otec? Otec. Len pomyslenie na to slovo ma pohltilo nesmiernou láskou.
Strávila som s ním len pár okamihov, no prirástol mi k srdcu. Predsa mi zachránil život. Niekde tam vonku je môj otec, ktorý bojuje, aby som bola v bezpečí. Lenže dokedy budem?
Pravdepodobne nie na dlho. Príliš veľa riskujem a niekedy sa ani nespoznávam. Kde je to tiché dievča, ktoré fandilo hokeju a malo úplnú rodinu? To dievča, ktoré sa bálo niečo riskantné podniknúť bez toho, aby nemyslelo na dôsledky?
Nahradilo ho dievča, ktoré prišlo o rodinu, vie čarovať, a bezhlavo sa rúti do záhuby.
Nespoznávam sa.
Pozrela som sa do môjho odrazu na skle auta. Predtým som bola nevýrazná a utrápená. Čo sa zmenilo? Teraz som dosť výrazná a ešte viac utrápená.
Bola som zahľadená do skla, že som ani nevnímala, čo sa deje navôkol. V tom odraze som zbadala za mnou nejakú ďalšiu osobu. Podobala sa na mňa, no skôr ja na ňu. Chytila ma za plecia a usmiala sa.
Vedela som, kto je tá osoba. Keď som sa však otočila, moja mama už nebola za mnou. Otočila som sa s nádejou naspäť, že sa znova objaví na tom odraze. Nič som však nevidela, práve naopak.
Okno bolo zrazu zahmlené a na ňom nápis: „Som na teba hrdá.“ Príval pocitov, ktorý ma zalial sa nedal opísať.
Z môjho zamyslenia ma však vytrhol Markov krik: „Ideš dnu, alebo tam vonku budeš aj nocovať?“
Pozrela som naňho a vybrala som sa smerom k nemu.
Veci som si odniesla naspäť do svojej izby. Edward si hneď ľahol pred posteľ a spokojne si tam spal. Ja som si sadla na posteľ.
Cítila som sa tak zvláštne, akoby som nebola doma. Ak na tým premýšľam, toto ani môj domov nie je.
Začala som sa vybaľovať. Fotka mojej mamy, ale aj Alexandrina ležali pekne vedľa seba na mojom stolíku. Natrafím na slnečné okuliare, tie spokojne zavriem do stolíka aj s baterkou. Mobil som položila na stolík vedľa fotiek a jediné, čo mi ostalo v taške bola tenká, dlhá krabička.
Zobrala som ju a otvorila som ju. Prútik som si obzerala a dúfala som, že sa konečne spamätá a zasvieti na modré svetlo. Zavrela som ho naspäť do krabičky a odložila do stolíka.
Pozrela som sa na moju stenu nad posteľou a zbadala som dres Black Stars. Znovu som si položila otázku: Kde je to dievča? Len hokej mi vždy priniesol pravú radosť. Hokej a tajná identita na internete.
Vlastne, keď som sa presťahovala sem, už som sa odhalila. Veď to bol Daniel, z ktorého sa nakoniec vykľul milý chalan a aj Biely čarodejník.
Sadla som si k počítaču a zapla som ho. Bol tam iba jeden e-mail. Jeden e-mail od Daniela.
Otvorila som ho a čítala: „Ahoj, Lucy. Chcel by som sa s tebou o niečom súrnom porozprávať a možno aj vieš o čom. Odkedy ste sa vrátili, vôbec som ťa nevidel. Čo sa deje? Prosím príď k nám domov. Je to naozaj súrne.“
Mala som zvláštne pocity. Vinila som sa, že som sa za ním ani len neprišla pozrieť, keď som sa vrátila. Lenže, čo môže byť také súrne? Mark mi ešte nič nespomínal. Žeby niečo s Timeou? To by mi Mark predsa povedal, alebo nie?
„Mark?!“ zakričala som naňho. Zdola sa ozvalo: „Áno?“ Chvíľu mi trvalo, dokým som si poskladala otázku.
„Nevieš či je doma Timea?“ opýtala som sa nakoniec. Dlho sa nič neozývalo.
„Nie, nieje. Išli... na... dovolenku na... Floridu,“ povedal Mark a zdal sa mi trocha rozrušený. Chcela som sa ho opýtať, čo sa deje, ale pravdepodobne by mi pravdu nikdy nepovedal.
Pozriem na dátum odoslania Danielovej správy. Je tam dnešný dátum a bolo to len pred štyrmi hodinami. Musela som mu predsa vynahradiť, že som za ním nebola. Pravdaže sa musím opýtať aj na nejaké nové informácie.
V Derites kolovala iba jedna informácia. Tá sa však týkala mňa. „Lucy Waylinová sa vrátila!“ V každých denníkoch som to čítala. Ešteže nevyťahovali na mňa fotoaparát, lebo by som si o nich ničo aj pomyslela.
Zbehnem po schodisku a hneď otváram dvere. Stihla som Markovi iba zakričať: „Hneď sa vrátim.“ Iba som prebehla cez ulicu a už som bola pri Danielovom dome.
Zazvonila som na zvonček a čakala kto otvorí. Počula som odomykanie zámky a vo dverách stál Daniel. Usmial sa a iba otvoril ústa. Nestihol nič povedať, lebo som ho objala. Odtiahla som sa však, lebo za ním vkročil jeho otec.
Pozrel na mňa prižmúreným pohľadom a povedal Danielovi: „Vieš, čo som ti povedal. Nechcem, aby...“ nedopovedal, lebo mu Daniel skočil do reči.
„Som mal s čarovaním niečo spoločné. Ja viem, ale musíš sa zmieriť, že aj ja som bol Biely čarodejník.“ Vyšiel von, chytil ma za ruku a ťahal ma preč.
„Poď, ideme,“ povedal a ja som nechápavo išla s ním.
Prešli sme asi dve minúty po tichu, keď som sa ho opýtala: „Čo sa stalo medzi tebou a tvojim otcom?“ Daniel zastal a pozrel sa ma do očí.
„To je na dlho. Chcem vedieť, čo sa stalo tebe,“ povedal a stále sa mi díval do očí. Nemala som chuť mu niečo hovoriť. Nechcela som mu hovoriť, že len dnes ráno som mohla byť už dávno mŕtva.
„Nič,“ povedala som celkom pokojne. Daniel sa pozrel na moju zlomenú ruku v sadre a povedal: „Lucy, nie som slepý. Niečo sa muselo stať. Bola si vlastne v meste? Vôbec som ťa tu nevidel. Povedz mi pravdu, prosím.“
Pozrel sa mi do očí a ja som videla tú zvedavú žiaru v jeho očiach.
„Dobre teda. Aj tak by si sa to raz dozvedel,“ povedala som a sadla som si na lavičku. Daniel si prisadol a čakal, dokým nezačnem hovoriť.
„Dobre teda. Mala som šestnáste narodeniny. Zobudila som sa a pred posteľou stál neznámy muž ...“ celkom som sa stratila v tom rozprávaní. Všetko som mu povedala. Dokonca všetky podrobnosti boja, ktorý prebehol dnes ráno. Povedala som mu jednoducho o všetkom a trvalo mi to asi pol hodinu, keď som povedala: „..., a tak som sa vrátila naspäť domov. Prečítala som si tvoj e-mail a hneď som prišla za tebou.“
Daniel bol na chvíľu ticho, keď zrazu prehovoril.
„Takže Mark nie je tvoj brat a ty nie si dcéra Toma Waylina?“ Pozrela som sa na zem a pokrútila som hlavou.
„Stále sú moja rodina. Len Mark je môj bratranec a otec je v skutočnosti môj ujo. Zvláštne. Celých šestnásť rokov som si myslela, že je to môj otec a z ničoho nič sa dozviem, že nie je.“ Daniel sa tiež pozrel na zem a kýval hlavou.
„Ako ti mohli toľko dlho klamať?“ opýtal sa Daniel.
„Nechceli mi jednoducho ublížiť. Stratila som mamu a ... Bola som jednoducho v nebezpečenstve. Chceli ma uchrániť... Ale o čom si sa chcel ty rozprávať? Vyzeralo to súrne.“ Daniel sa oprel o lavičku a zahľadel sa najprv pred seba a potom na mňa.
„Počula si môjho otca, čo hovoril, však?“ opýtal sa. Pravdaže si to pamätám. Jeho slová mi doteraz behajú v hlave.
„Áno, ale nechápala som tomu.“ Daniel sa ohol a založil si lakte na nohy.
„Ako vieš mohli sme sa konečne vrátiť do normálu. U mňa to bolo aj tak jedno, lebo som sa vzdal svojich darov. Aj keď Biely anjeli ľuďom z mesta všetko vysvetlili, neveria nám. Pravdaže sa nájdu ľudia, ktorí nám veria a chcú nám aj pomôcť. Vznikla však jedna skupinka ľudí, ktorí si myslia, že Biely čarodejníci a Čierny čarodejníci sú rovnako zlý ako Čierny anjeli. Nechcú nás tu a pokúšajú sa nás vyhnať,“ povedal Daniel a prestal rozprávať, no po chvíli pokračoval. „Aj Timeinu rodinu už vyhnali.“
„Čo!“ skríkla som a neverila som.
„Vyhnali ich. Mali predsudky proti nim, lebo v minulosti zabili. Lenže ľudia si nedali vysvetliť, že za to ani nemôžu.“ Nechala som si to chvíľu premyslieť a dúfala som, že to nie je pravda, že sa mi to iba sníva, a že za chvíľu sa zobudím a všetko bude inak.
„Čo tvoja mama? Veď aj ona je čarodejnica. A čo Anjeli?“ opýtala som.
„Moja mama sa tiež vzdala svojich darov. Vlastne už sme taká normálna rodinka. A Anjeli sa tomu nejako vyhli. Nechápem prečo. Možno preto, lebo nevedia čarovať. Len čarodejníkov sa snažia vyhnať z tohto mesta,“ po tejto vete sa Daniel sa zasmial.
„Vieš, čo je irónia osudu?“ opýtal sa ma.
„Nie,“ povedala som.
„Môj otec je na čele toho všetkého. On je proti čarodejníkom a jeho zásluhou museli Čierny čarodejníci odísť. Pri tom hovoril o Timei, že je to skvelé dievča. Pravdaže dokým nezistil, kto vlastne je.“ Pozrela som sa na Daniela a po líci mu tiekla slza. Zodvihla som ruku a utrela som mu ju. Zľakol sa a nechápal, čo som to spravila.
„Všetko bude v poriadku. Už dokonca viem ako ich vyslobodím z večného života.“ Na Danielovej tvári sa zjavil úsmev. „Len musím počkať do začiatku školského roka... A kto je na našej strane?“ opýtala som sa.
„Pravdaže tvoj otec, teda ujo, Mark a aj jeho kamarát Tim Waylett s jeho otcom. Ešte pár neznámych ľudí, ktorí sem nedávno prišli a aj nejaký Jeinsenovci,“ povedal Daniel a v srdci sa mi rozžiarilo. Alice a Jack Jeinsenovi.
„Vieš Alice a Jack Jeinsenovci mali dcéru. Volala sa Emma a bola Anjel. Chodila s Markom, no raz keď išli z dovolenku ju zabil Čierny anjel. Alice a Jack sa odvtedy chcú pomstiť,“ povedala som a Daniel kýval hlavou na pochopenie. „A nevieš ako sa volajú tí noví, čo sem prišli?“ opýtala sa moja číra zvedavosť.
„Poznám iba ich dieťa volá sa Jim. Myslím, že nejaký Cotesovci, alebo Cootemovci...“ Prebehol po mne mráz a povedala som: „Nie Cooteovci?“
„Presne tak a ty ich poznáš?“ opýtal sa ma Daniel.
„Áno,“ povedala som a ostala som bez slov.
„Neprekvapuje ma, že niekoho nepoznáš. Chcel som ti však povedať, že na budúci víkend budeme mať stretnutie. Naše „Waylinovské podporenie.“ Bude sa konať v Timovom dome. Prídeš?“ opýtal sa ma.
„Aké stretnutie?“ nechápavo a so smiechom som sa opýtala.
„Waylinovské. Bojujeme predsa za teba a každý vie ako sa voláš. Ľudia sa sem stále sťahujú a chcú ťa podporiť a aj Čiernych čarodejníkov. Sú na našej strane,“ povedal s úsmevom Daniel.
„Už viem, prečo som prišiel Jim Coote,“ povedala som a pozrela som sa do zeme.
„Prečo?“ opýtal sa Daniel a pokúšal sa mi pozrieť do očí.
„Kedysi som s ním chodila a bojím sa, aby niečo nespravil Jamesovi alebo mne.“
„Prečo si myslíš, že by ti chcel ublížiť, alebo Jamesovi? Veď je na našej strane!“
„Možno je to iba podvod ako sa ku mne môže dostať bližšie. Vieš nechala som ho kvôli Jamesovi. Vlastne nechala som ho preto, lebo mi ubližoval. Ale vyriadila som si to s ním,“ povedala som a usmiala som sa na Daiela.
„To nie je možné, že si chodila skoro s každým chalanom okrem mňa,“ povedal Daniel a pokrútil hlavou.
„To preto, lebo nechcem, aby som ťa odhodila do skrine,“ povedala som a usmiala som sa.
Komentáre