Ja a môj svet

       Vnútri to vypadalo ako naposledy, keď som tu bola. Všade drahé a vyleštené mramorové podlahy, steny nádherne vyzdobené farbami a mohutnými klenbami na stropoch. Portréty vládcov visiace na stenách, ktorí tu kedysi dávno vládli. A aj jeden obraz, ktorý zobrazoval mňa ešte ako malú. Že ho nedali odtiaľ vôbec preč, ale nič sa nezmenilo, možno je tu pridaných ďalších portrétov, za tých desať rokov, čo som tu nebola. Inak to tu vyzerá ako každí iní hrad.
       Ja s princeznou Nafirou sme šli ku kráľovi a Menarin šiel potichu za nami. Iní by si myslel, že sme ticho, ale my sme sa rozprávali, svojim spôsobom.
       Alerien, prečo idete za kráľom? Za vaším otcom? Veď Vás vyhnal z kráľovstva, keď ste sa vydali vlastnou cestou. Hovoril mi Menarin a tieto slová podčiarkol svojou úzkosťou, keď sa mu niečo vybavilo. Koľko toho vie kráľ o čarodejníkoch?
       Zamyslela som sa. Chlapec je náramne zvedavý, ale celkom ho chápem. Pozri sa, po prvé: prestaň mi vykať, jasné? Musela som sa nenápadne pousmiať. A po druhé: kráľ vie o mágii a čarovaní dosť málo, no má proti tomu svoj názor. Mňa sa vzdal ako svojej dcéry. Nepočul aspoň o mágii skoro nič a ty by si si mal dať pozor, aby si sa nepreriekol pred ním , že patríš tiež ku mne. Neváhal by a vyhodil by ťa z hradu. Keby len z hradu, ale z celej jeho krajiny.
       Aha, no ďakujem...Vá...teda ti. Ďalej už nič nehovoril. Len som cítil ako zatajil dych, keď sme mali otvoriť dvere, ktoré viedli do hlavného salónu kráľovského hradu. Prečo som necítila ani strach ani pocit, že by som tu nemala čo robiť? Cítila som len akýsi pocit - pocit domova. Áno, bola som doma a moje podvedomie to vedelo. Síce som sem nevkročila celých desať rokov, ale stále to bol môj domov.
       Dvere sa otvorili, kráľ spozornel, a ja som sa presunula do stredu našej skupinky. Vlastne išli sme len traja, a tak som kráčala vedľa Menarina. Až teraz zrazu na mňa dopadol strach. Zhlboka som sa nadýchla - aj tak tu neostanem dlho, takže sa niet čoho obávať.
       "Alerien?" opýtal sa prekvapene môj otec - kráľ, ktorý asi sám neveril svojim očiam. Avšak som ani nemusela hovoriť, že som to ja a hneď prižmúril oči a mračil sa na mňa. Spoznal svoju dcéru, ktorá dala prednosť mágii ako kráľovským povinnostiam. On sa síce zamračil, no ja som sa len milo pousmiala.
       "Dobrý deň, pán kráľ," poklonila som sa a očividne mu došlo, že to robím naschvál a nemyslím to vážne. Postavila som sa a pokračovala som v rozprávaní, keďže Menarin stál ako soľný stĺp, Nafira si to dávala dokopy odkiaľ ma kráľ pozná a sám kráľ neveril vlastným očiam, či som to ja. "Aký to máme dneska pekný deň, však? Nič nie je krajšie ako vtáci, ktorí spievajú v korunách stromov zatiaľ čo slnko ostro svieti a ohrieva každí kúsok zeme."
       "Čo tu chceš?" spýtal sa ihneď len čo sa spamätal zo šoku. Jeho hlas bol podráždenejší
       "Ani sama neviem, čo tu vlastne robím. Aha, zachránila som tvojej dcéra, čiže mojej sestre život, no a ona mi ponúkla, že sem mám prísť. také pozvanie sa predsa neodmieta nie?" čím ďalej som bola protivnejšia.
       Nafira sa spamätala prv ako otec a otočila sa na mňa s prekvapeným výrazom. "Ty si moja sestra?"
       "Áno, som. Možno o tom nevieš, ale som tvoja staršia sestra, zavrhnutá otcom," pri posledným dvoch slovách som sa pozrela na otca. Celkom nevedel, čo mal robiť. Rúca sa jeho dobre ututlané tajomstvo.
       "Alerien! O tomto sa budeme baviť o samote!" skríkol na mňa a staval sa zo svojho trónu. Nasledovala som ho a Nafiru som tam nechala samu s Menarinom. Mohla som mu povedať niečo cez myšlienky, ale čo? Ani neviem, o tu robím vlastne. Možno to bola túžba po domove, alebo vidieť, či je otec zdravý.
       "Čo tu robíš, Alerien?" spýtal sa otec, ktorý ma odviedol do svojej pracovne a teraz sa robil, že ho niečo zaujalo vonku, namiesto toho, aby sa na mňa díval.
       "Vieš čo? Ani neviem, čo tu vlastne robím. Ty si ma vyštval odtiaľto bez ničoho len za to, kto som. Ako dvanásťročnú si ma nechal len tak bez ničoho. Som iná, otec, ale ty si to nikdy nevedel prijať. Radšej si ma vyhodil," povedala som to, čo som mala na srdci za tých desať rokov strávených u niekoho iného.
       Otec dlho nič nehovoril, žeby sa cítil vinný za to? Aj by mohol byť po toľkých rokoch. Nadýchol sa zhlboka a otočil sa na mňa. Jeho hnedé oči na mňa padli a smutne sa na mňa pozrel. Tento jeho výraz som moc nechápala až dokým nepovedal: "Alerien, ty nie si moja dcéra."
       Pamätám si len to, že som tam stále ako nejaký stĺp. Došlo mi to. Preto ma vyštval ako nejakého špinavého psa. Nikdy som nebola jeho.
       "A mama?" je vlastne moja mama, tá pravá, alebo som len odhodené decko, ktoré nikto nikdy nechcel? Nepovedal nič, len pokrútil hlavou. Klesla som na blízku stoličku a založila hlavu do dlaní. Je možné, že sa to tak zrútilo? Všetko, prečo som ešte žila? Moja rodina, ktorá nie je ani moja vlastná...        
      "Ja viem, je toho na teba priveľa, ale jednoducho sme ti museli klamať. Našli sme ťa len tak pohodenú pri lese a vôbec si neplakala, i keď bolo na prvý pohľad jasné, že si v tom lese už niekoľko dní. Moja žena ťa ihneď zobrala a vyhlásila za svoju. Mala si približne pár mesiacov a ju napadlo, že by sme ťa mohli vyhlásiť za našu dcéru. O  sedem rokov neskôr sa narodila aj Nafira, ale tvoja, no moja žena zomrela. Povedala mi, že nech ti raz poviem ako sme ťa našli, no raz si prišla za mnou, že asi vieš čarovať," posledné slovíčko zašepkal tak, akoby bolo neslušné. "Moja rodina bola odjakživa proti čarodejníkom, prepáč, ale nemohla si žiť s nami naďalej. Jednoducho si mala dvanásť rokov a vedela si pozasvecovať sviečky len čo si sa na ne pozrela. Prepáč mi to, že som ťa tak odhodil." V jeho očiach bol jasný pocit viny.
       "A kto je potom môj otec?" spýtala som sa tak trošku mimo. Stále mi to nešlo dokopy. Som to odhodené decko, ktoré nikto nechcel.
       "To nevieme doteraz," hovoril to takým milým hlasom, ale mne to nepomohlo. Rýchlo som sa zodvihla a rýchlym krokom som odišla z jeho pracovne. Išla som aj okolo Menarina, ale ani u neho som sa nezastavila. Síce na mňa kričal, aby som zastavila, ale nie toto je môj problém.
       Na nádvorí stál jeden kôň bielej farby. Bez toho, aby som to plánovala som nasadla na koňa a rýchlym cvalom som vybehla von z nádvoria, cez hlavnú bránu a nechala za sebou šetko, čo ma kedy zaujímalo. Lebo to aj tak nikdy nebol môj ozajstný život. Moja jediná cesta teraz mierila ku Grohanovi. Tam sa začal môj ozajstný život, ktorý mi patrí.