Sedela som stále na posteli a nevedela som, čo mám robiť. Začala som plakať. Otec ma objal a utišoval ma.
,,To boli určite Čierny anjeli,“ zrazu som povedala. Otec sa odtiahol.
,,Čo si povedala?“ opýtal sa ma.
,,To Čierny anjeli zabili mamu. Videla som to. Ten človek, čo tam bol vyslovil niečo a na mamu vyslal nejaké svetlo,“ povedala som a otec ostal zhrozený.
,,Si si istá?“ opýtal sa ma.
,,Som si istá. Aj na mňa vyslal to isté svetlo, lenže ja som padla iba do bezvedomia, prečo ma teda nezabil?“ opýtala som sa otca.
,,Takže teba Čierny anjel nezabil? Lucy to určite nebol Čierny anjel. Čierny anjeli majú nakázané iba zabíjať a nie ochraňovať. Nechcem ťa strašiť, ale boli to Čierny čarodejníci,“ povedal mi. Dávalo to rozum, no predsa by mi napríklad Timea nezabila mamu, to dá rozum nie?
,,A kde je Mark?“ preskočím zrazu na inú tému.
,,To je ďalšia vec. Mark je asi pod nejakým zlým kúzlom. Je úplne divný. Do domu si priviedol jednu partiu, ktorá vyzerá dosť zvláštne. Dokonca si ani Tima nevšíma a to je čo povedať,“ povedal mi otec. Myslela som si, že už nemôže byť horšie.
,,A nepýtal sa na mňa?“
,,Nechcem ťa sklamať ale o tom pochybujem. Vieš teraz bývam s vami a v prvých týždňoch to bral úplne normálne. Prešiel však mesiac a on sa začal chovať divne. Myslel som si, že to je len trauma z toho, čo sa stalo. No čím ďalej bol horší. Podľa mňa ho niekto zaklial,“ povedal otec. Je to naozaj zvláštne.
,,Ak je Mark zakliaty, tak by sa to malo dať zrušiť kúzlom nie?“ za všetkým som hľadala čarovanie.
,,Ak je zakliaty na nepoznanie, tak to kúzlo musí zrušiť iba on. Musíme mu pripomenúť aký bol,“ povedal otec, akoby to bolo ľahké. Ľahko sa to môže povedať ale ťažko vykonať.
,,Čo ak za tým všetkým som ja,“ povedala som zrazu otcovi. Ten sa po mne divno pozrel a nechápal.
,,Povedal si predsa, že keby sa vzdám darov tak ma čaká šťastný život,“ hovorila som otcovi. Dalo by to logiku, že by bol život o niečo jednoduchší ale čo Timea? Ak patrí medzi Čiernych čarodejníkov, tak trpí a ja jej chcem pomôcť.
,,Hovoril som pravdu. Ako čarodejník som si myslel, že to je úžasné vedieť čarovať. No prišlo varovanie. Ak si nedám vziať dary, tak Čierny anjeli zariadia aby som trpel. Najskôr to boli menšie varovania. Skoro som vletel do rieky a nedalo sa mi zabrzdiť auto. Potom však prišlo ďalšie varovanie, ak sa naďalej nevzdám darov tak zabijú to, čo mi je najdrahšie.
Myslel som si, že mi nemajú čo vziať, mama s otcom boli už dávno mŕtvy. Bol som mocný čarodejník a darov som sa nechcel vzdať. No neposlúchol som ich. Zabili mi to, čo mi jediné ostalo – sestru Lucy. Bola pre mňa všetkým a ja som vtedy všetko pochopil,“ otec dopovedal a ostal smutný. Zarazilo ma však, že o žiadnej jeho sestre som nikdy nepočula.
,,A ty si mal sestru?“ opýtala som sa otca.
,,Mal som a mal som ju aj rád. Keď zomrela, chcel som ju nejako pomstiť. Vyhľadával som Čiernych anjelov a chcel som ich všetkých zabiť. Spoznal som však tvoju mamu a ona mi dala svetlo do života. Mal som ju rád a nevadilo mi, že je Anjel. Aj napriek zákonom som si ju zobral. Dohodli sme sa, že ak budeme mať dievčatko, tak sa bude volať podľa mojej sestry a ak to bude chlapček, tak zas podľa maminho brata.“
,,Takže moje meno nebolo len tak a mama mala brata?“
,,Mala. Tiež bol Anjel, no dal sa na zlé chodníčky a stal sa spojencom Čiernych anjelov. Možno ešte žije, ale tvoja mama povedala, že vtedy pre ňu zomrel. Stále verila, že raz príde a bude to ten dobrý chalan ako predtým. Bohužiaľ sa nedočkala. . . .“
Bolo mi ľúto otca. Stratil milovanú osobu a jedinú lásku svojho života. Lenže ja som stratila mamu a toho najlepšieho Anjela. Prečo musela práve ona! V týchto ťažkých skúškach môjho života.
Možno by bolo lepšie keby si ten Čierny anjel, či Čierny čarodejník, či čo to vlastne bolo, zobral aj mňa.
Konečne idem z nemocnice preč naspäť domov. A na čo sa vlastne teším? Už nikdy neuvidím mamin úsmev vo dverách. Už nikdy ma neprivíta a nepozdraví ma. Už nikdy to nebude ako predtým. Nič nebude ako predtým. Nikomu nemôžem skoro veriť. Možno aj ten najlepší kamarát ma chce tajne zabiť.
Vidím pomaly náš dom. Nechcem tam ísť. Bývam tam ale už to nie je ten dom, čo býval. Nebudem tam cítiť vôňu jablkových koláčov, čo mama tak rada piekla. Už totiž nikdy nebudem počuť jej smiech, keď sa smiala nad blbými článkami v časopise.
Otváram dvere a predstavujem si ako v nich mama stojí. Realita je však iná. Chodba je plná nevynesených odpadkov. Pokračujem ďalej a v obývačke vidím pár ľudí, čo spia na gauči a v ruke držia nedopité fľaše.
Zbadám Marka ako ide po schodoch dole do obývačky.
,,Lucy prišla domov,“ povedal mu otec. Mark sa po mne pozrel a aj cez tie jeho čierne okuliare som videla, že ho to ani moc netrápi.
,,A čo?! Aspoň tu bol pokoj, keď tu nebola,“ povedal Mark a odišiel do kuchyne. Tento človek určite nebol Mark. Otec mal pravdu, že nie je v poriadku.
Vošla som do mojej izby. Tá jediná ostala v normálnom stave akú som ju opustila. Sadnem si za počítač a zapnem ho. Na stolíku si všimnem maminu fotku. Usmieva sa a v náručí drží Marka. Vtedy bola určite šťastná a keby ho videla teraz, tak neviem, čo by sa stalo.
Vždy sa mi páčil na mame jej účes. Dlhé, vlnité vlasy dané na jeden bok. Skúšala som si ich dať aj ja tak. Vtedy som si uvedomila ako sa veľmi podobám na otca. Ešte stále sa však z toho nemôžem nejako vymotať a spamätať.
Zapnem si e-mail a kukám, či mi neprišla nejaká správa. Nič. No niečo ma zaskočilo. V okienku správy behala stále jedna informácia: ,,Hotový debakel! Z vrcholu slávy až na koniec rady! Black Stars skončili na 10 mieste!“ A ani tomuto som nemohla uveriť. Všetky prípravné zápasy mali výborné a keď prišlo do tuhého tak sú slabí.
Klikla som na viac informácií a čítala som: ,,Sklamali fanúšikov! Urobili si hanbu! Určite sa na budúci rok ani neopovážia od hanby vstúpiť na ľad! Najslabší tím – Meilis – porazil Black Stars!“
Zmeškala som toho veľa. Môj najobľúbenejší tím je skoro posledný. Aj keď prehrali u mňa majú vždy istotu, že som ich fanúšik. Sklamali ma je to pravda, ale pravý fanúšik sa vždy ukáže až vtedy keď sa tímu nedarí. Pravý fanúšik fandí aj keď prehrávajú s Meilis 8:0. To je asi smola.
Za pol roka toho tak veľa stratiť. Je to možné? U mňa určite áno.
Komentáre