Išli sme už naspäť do budovy a smiali sme sa na všetkých našich pokusoch, keď sme sa snažili dať tomu druhému gól.
„Najlepší bol Alex, keď nestihol zabrzdiť a narazil do bránky aj s chudákom Mikeom,“ zasmial sa Martin a všetci s ním, ale Alex sa zdržiaval.
„To hovorí ten čo si roztrhol nohavice medzi nohami, keď išiel prirýchlo,“ zarýpal doňho Alex. Toto asi bolo najlepšie z tohto večera.
Na tomto večeri bolo niečo divné – mám kamarátov. Fakt niečo, čo som tu neočakávala. Berú ma takú aká som a som im za to vďačná. Keď zbadali že som chvíľu sama ihneď išiel ku mne jeden z nich a zabával ma. Len aby som nebola smutná a sama. Možno mi Boh zoslal sem dole Anjelov. Možno sa na mňa konečne usmialo šťastie.
„Dáme si preteky?“ spýtal sa Martin Mikea a Alexa, keď sme sa zastavili pred schodmi na poschodie.
„Jasné, zas vyhrám ja. Alex ideš tiež?“ opýtal sa Mike Alexa, ale ten pokrútil len hlavou a zasmial sa. „Nie, tento krát s vami nejdem. Ja si to vynahradím inokedy.“
Mike a Martin sa na mňa pozreli s veľmi chápavým výrazom, ktorý som ja nepochopila vôbec. Len sa postavili na začiatok schodov a začali na odštartovanie bežať. Nad ich hrou som sa zasmiala.
„Poď,“ poťahal ma Alex za tričko, aby som nastúpila do výťahu. Moc som mu neverila, tomu výťahu, lebo vždy bol pokazený, alebo nešiel.
Nastúpila som dnu a Alex stlačil štvorku a čakali sme. Nikto nič neprehovoril, vo výťahu zavládlo hotové hrobové ticho. Ja som sa dívala do zeme a odratávala som, kedy sa ten výťah zastaví.
Zrazu sa však výťah so seknutým zastavil a nastala tma. Ja som spadla na zem a niekde pri mne aj Alex. Chvíľu som dúfala, že to prejde, no nič sa také nedialo.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ma Alex a cítila som ako sa stavia.
„Hej, som,“ prikyvovala som, aj keď ma v tej tme nevidel. Postavila som sa aj ja a hľadala som niečo, čím by som mohla zasvietiť. Našla som mobil, tak som si ním posvietila priamo na Alexa.
„Aspoň niekto tu má mobil,“ poznamenal Alex a pozrel sa na mňa. „Mohli by sme si s ním zavolať pomoc.“
„Dobrý nápad,“ išla som vyťukať nejaké číslo, keď som zbadala, že nemám žiadny signál. „A sme došli,“ zavrčala som naštvane.
„Čo sa deje?“
„Asi vypadla celá sieť. Nemám signál,“ zúrivo som klipkala do mobilu, až zrazu zhasol.
„Čo si spravila?“ opýtal sa zaskočený Alex.
„Vybil sa,“ skĺzla som po stene výťahu a sadla som si na zem. Cítila som pri sebe pohyb, Alex sa asi tiež zosunul vedľa mňa.
„Čo budeme robiť?“ spýtala som sa ho. Možno by sme mohli zabiť tú nudu, ktorá o chvíľu určite nastane.
„Iba môžeme čakať. Je dosť neskoro, tak všetci podľa mňa už spia.“
„Paráda,“ zasyčala som si. Len pri mojom šťastí sa môžem zaseknúť vo výťahu.
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„No,“ mykla som plecami a povzdychla si. „Pýtaj sa.“
„Keďže máme tak veľa času teraz, prečo nemáš hokej v láske?“ Túto tému rozoberám rada.
„Ako začať,“ povzdychla som si. „Tak dobre. Mala som raz najlepšiu priateľku – Nataly Oldmanovú. Hrávala hokej a spolu s ňou sme chodili na všetky zápasy v našom meste. Nevynechali sme ani jeden zápas. Pre nás to bolo niečo ako spoločné záľuby. Pri slovíčku hokej som si vždy spomenula na ňu a na všetky naše spoločné zážitky. Lenže mali sme až príliš spoločných vecí asi. Zapáčil sa nám rovnaký chalan. Po čase som s ním začala chodiť, no Nataly hovorila, že jej to nevadí. Brala som ju za slovo. Nechcela som naše kamarátstvo skaziť kvôli chalanovi. Raz som šla domov a na jednom parkovisku som videla toho chalana – môjho chalana, s Nataly. Môžeš trikrát hádať, čo tam asi robili.“
„Toto ti spravila najlepšia priateľka?“ spýtal sa úplne ohromene.
„Bývalá najlepšia priateľka,“ odfrkla som si.
„A neospravedlňovala sa ti za to?“
„Ale áno. Dala som jej aj druhú šancu, ale keď sa človek ako ona nezmení, tak to je na nič. Už to všetko začala. Chodila von s inými ľuďmi a na mňa sa vykašľala. Ja som jej bola dobrá len občas, keď nemala s kým ísť von. Tak som všetky kontakty prerušila. Vymazala som jej číslo. Zahodila všetky spoločné fotky a ak som chcela definitívne skončiť, musela som zanevrieť aj na hokej. Po dvoch rokoch som si už na hokej ani nespomenula, až doteraz. Kvôli tebe a Martinovi s Mikeom,“ povzdychla som si smutne.
„Tak prepáč, že sme ťa zavliekli späť na hokej. Určite si teraz na všetko spomínaš.“
„Nie,“ môj hlas znel o niečo šťastnejší. „Som rada.“ Skúsila som nejako nájsť jeho tvár, no aj tak je to jedno. Nevidím naňho a on na mňa.
„Počkaj....si rada, že si spomínaš na tie chvíle s ňou?“ opýtal sa nechápavo.
„To nie,“ pokrútila som hlavou. „Som rada, že som sa k hokeju vrátila s ľuďmi, ktorí si to, dúfam, zaslúžia.“
„Vážne?“ počula som jeho prekvapený tón hlasu.
„Hej,“ zasmiala som sa. Cítila som pohyb pri mne, keď ma zrazu chytil za ruku a prešil ňou po ramene aby ma objal. Len som sa usmiala.
„My ti to, dúfam, aj dokážeme, že za to stojíme,“ povedal mi a ja som ho objala tiež.
„Tak, zatiaľ to je na dobrej ceste,“ zasmiala som sa a on sa zachechtal so mnou, no potom zrazu ostal vážny.
„Prepáč mi za tú stávku na klzisku.“ Tak túto tému som nechcela začať.
„To je v poriadku,“ odsunula som sa z nášho objatia a oprela som si hlavu o stenu výťahu.
„Nie, nie je to v poriadku. Dali sme si stávku, že kto ťa prví z nás troch dostane do postele,“ tie slová skoro šepkal.
„Čo!?“ vykríkla som naňho. Takže o toto po celý čas išlo. Len aby vyhral jeden z nich stávku. Pekní kamaráti. Naozaj, veľmi pekní.
„Nie, Elizabeth, vypočuj si ma,“ nadýchol sa a ja som mala sto chutí nejako preraziť ten výťah a ísť preč. „Stavili sme sa hneď, ako si odišla od nás z raňajok. Prvý kto ju dostane, tak mu ostatní platia všetky výdavky potom, čo sa týka pobytu vo Vancouveri. Lenže dnes na ľade sa to zmenilo. Tvoj odpor ku tomu, a keď nám povedal Martin, že si naňho bola urazená. Keď sa ťa na niečo normálne pýtal. Prepáč nám. Sme len chalani. Odpustíš?“ Dlho som rozmýšľala, či hej alebo nie.
„Aspoň si na vás teraz budem dávať pozor,“ zamrmlala som si pre seba.
„Takže,....“
„Ber to ako odpustenie.“
„Ďakujem ti, nerád by som prišiel o kamarátku.“
„Kamarátka, jasné,“ hrala som sa po tme s mojimi vlasmi a premýšľala som. Alex je zlatý chalan, a aj Mike s Martinom. Keď mi však toto povedal, nevedela som, komu mám veriť. Nie, že komu mám veriť, ale či im mám vôbec veriť. Niečo mi hovorilo, že to môže dopadnúť zle, no niečo mi hovorilo, aby som im verila, že sa mi to vyplatí.
„Fakt ťa bavil ten hokej?“ opýtal sa znova Alex. Otočila som hlavu za jeho hlasom. „Áno, akoby mi to chýbalo po celé tie roky. Strašne ma to baví, celá tá hra. Naháňať sa po ľade s hokejkou v ruke a narážať do mantinelov,“ zasmiala som sa. „Krasokorčuľovanie a hokej majú k sebe blízko.“
„To majú,“ zrazu po mne Alex skočil a objal ma. Obaja sme sa zasmiali. „Máš pekný smiech,“ zrazu povedal Alex. Nič som nepovedala, len som mlčala.
Jeho prsty som zacítila na ramene a pomaly ich presúval hore po krku až mi chytil bradu a trošku si ju podvihol. Cítila som jeho dych pri mojej tvári. Neodvracala som sa od neho. Sedela som tam ako nejaký soľný stĺp a nič som nerobila. Tajne som zadržiavala dych a čakala som, čo sa bude diať. Nič som síce nevidela, no cítila som už blízko svojich pier tie jeho.
Letmo sa naše pery na chvíľu spojili, ale výťah sa mykol a rozsvietilo sa. Odstúpili sme od seba, akoby to bol len sen, ktorý sa zasvieteným svetla prerušil. Len sme sa nemo na seba dívali, každí z iného kúta výťahu.
Zastavil sa na našom poschodí a obaja sme sa naraz postavili. Ja som sa dívala do zeme a on? Neviem. Nedívala som sa radšej naňho. Dvere sa otvorili a ja som okamžite vyštartovala von do svojej izby. Jeho ruka ma však zachytila.
„Elizabeth,“ mal prosebný hlas a aj ten prosebný pohľad, ktorý ma prinútil zostať a stáť.
„Áno?“ Zrazu sa usmial takým neodolateľným úsmevom. „Každý večer sa môžeš ísť s nami korčuľovať. Vždy takto večer ak budeš chcieť.“
„Budem rada,“ usmiala som sa naňho, lebo jeho úsmev sa musel opätovať.
„Vyzdvihnúť ťa zajtra?“
„Ak budeš taký dobrý,“ zívla som si. „Tak dobrú noc, Alex.“
„Dobrú, Elizabeth.“ Odišla som do izby a ani som sa neobzrela. No akonáhle som zatvorila dvere na mojej tvári sa objavil úsmev a ja som sa hodila o posteľ.
Chvíľu som nadávala na to, že sa ten výťah odsekol. Chvíľu som si nadávala, že som sa nevrátila a sama ho nepobozkala. Neľutovala by som však, žeby ma pobozkal. Viem jedno, pravdepodobne Alexa ľúbim. Bojím sa však toho, čo mi povedal. Je to len stávka?
„Elizabeth,“ prívetivo sa usmial na mňa Martin pri raňajkách.
„Čo je?“ nechápala som jeho vysmiatu tvár, ale musela som sa smiať.
„Ako bolo vo výťahu?“ spýtal sa a ja som ostala skamenená. Pozrela som sa na Alexa, ktorý ako vždy sedel vedľa mňa, no Mike sa zas smial a s ním sa triasol aj stôl.
„Tma,“ odsekla som a napila som sa čaju.
„No ja by som povedal, že tam bolo skôr horúco,“ provokoval Mike a mne zabehol čaj. Otočila som sa na Mikea a z toho dusenia som celý čas vypľula naňho. Stále som kašľala, ale ostatní sa smiali.
„Prepáč, prepáč,“ ospravedlňovala som sa mu, no on sa smial tiež. Takže som sa prestala ospravedlňovať. „Prepáč.“
„To je v poriadku, Elizabeth. Ja len, že ...ako sa bozkávala Alex?“ Mike sa utieral do servítky. Svoj pohľad som preniesla na Alexa, ktorý mal na perách blažený úsmev.
„No vieš, tá tma ho tak zmohla, že zaspal,“ mykla som plecami a išla som sa napiť. Teraz som si dávala pozor, aby som to po niekom nevyprskla zas.
„Fakt?“ spýtal sa Martin a nechápavo pozeral na Alexa.
„Hej, a počuli ste ho chrápať? Je to hrozné, musela som si zapchávať uši,“ oprela som sa na stoličke a priamo som sa dívala na Alexa, no úsmev z tváre mu neschádzal vôbec.
Jeho dokonalá fasáda sa zmenila, keď sa pustil do rozhovoru. „Elizabeth, povedzme im pravdu,“ nahol sa ku mne. „že sme ich ohovárali,“ zašepkal to.
„Jasné ale pššt pred nimi,“ priložila som si prs na pery a zasmiala som sa.
„Inak to oni dvaja zastavili ten výťah,“ povedal nakoniec Alex a ja som ich prebodáva la pohľadom.
„Čo je?“ opýtal sa nechápavo Martin chechtal sa. „Chceli sme vedieť, či ti niečo spraví, alebo nie, no ako sme počuli – zaspal.“
„Fajn chalani poďme na tréning,“ povedal Mike a všetci sa začali stavať, a ja s nimi. Martin ma však na chodbe chytil za ruku a zašepkal, nech chvíľu počkám.
Alex a Mike zašli na druhé poschodie a ja som sa nechápavo pozrela na Martina. Ten ma pritlačil o stenu.
„Alex mal šancu, teraz som na rade ja,“ zašepkal mi do ucha a presunul sa ku mne a uprene sa mi díval do očí.
„Martin,“ nestihla som pomaly dokončiť ani jeho meno, keď ma pobozkal. Trvalo to príliš dlho a začínalo sa mi to páčiť. Rukami mi pridŕžal tvár a ja som svoje ruky premiestnila jemu okolo krku. Svoj bozk sme prehlbovali, no zrazu som prestala. Toto nechcem. Toto nie som ja.
„Som lepší než Alex?“ spýtal sa Martin a šibalsky sa na mňa usmial.
„Nie horší,“ zatvárila som sa úplne vážne a jemu úsmev zmizol.
„Prečo?“
„Nie som na rýchle bozky, bez príčiny. Nemôžem sa s niekým bozkávať len preto, aby vyhral stávku. Prepáč Martin, ale toto nemôžem robiť.“ Díval sa mi do očí a určite pochopil, že to myslím vážne, no záhadne sa kútikom pier usmial.
„Nehovor, že sa ti to nepáčilo,“ povedal a odišiel von.
Len jediné slovo teraz vystihuje moje pocity – zmätenosť.
Komentáre