Celý víkend som bola zavretá v izbe a čítala som si knihu. Všetko sa mi tu zdalo čudné. Odkedy tu bývame, dejú sa zvláštne veci. Cítim sa osamelá a nejaká oslabená.
Pripadá mi však úplne zvláštne, keď už mesiac som nemusela vôbec nabíjať môj mobil. Toto mesto je čudné. Ľudia si tu myslia o mojom otcovi, že je čarodejník a určite podozrievajú aj mňa.
Vždy keď idem po mestečku, ľudia okolo mňa si stále niečo šepkajú a ukazujú na mňa prstom. ,,To je určite ona! Aj ona má takú moc!“ To si vždy hovoria ľudia, keď ma len zbadajú. Tiež to hovoria aj keď som bola vonku s Timeou. To, že chodí s Jamesom, určite nebolo jej jediné tajomstvo.
Všetci niečo o nich vedia a ja to zatiaľ ani netuším. Možno ani nie, ale tak prečo sa im ľudia vyhýbajú? Ako veľmi by som, aby som si vedela odpovedať na všetky otázky.
,,Lucy, máš návštevu!!“ kričí na mňa mama z chodby. Kto by to len mohol byť? Dorazím pred dvere a zbadám . . . . . Timeu. Zas mala na sebe okuliare aj keď bola vonku zima a vôbec nesvietilo slnko.
,,Čo chceš?“ opýtam sa jej. Ešte stále som na ňu naštvaná.
,,Ja som sa ti prišla ospravedlniť,“ povedala smutne Timea.
,,Aha, ty si myslíš, že keď sa prídeš hneď ospravedlniť tak bude všetko v poriadku? Nebude to v poriadku Timea. Ja som ti verila a neverila si mi. Neverila si mi a ja ti už nemôžem veriť. Čo ak máš predo mnou ďalšie tajomstvá, čo urobíš s nimi? Vieš kamarátky si hovoria všetky tajomstvá a ako vidím, tak o kamarátstvo so mnou nestojíš,“ povedala som jej. Ostala ticho.
,,Lenže ty by si to nepochopila,“ povedala mi.
,,Ako vieš žeby som to nepochopila? Veď si mi nič nepovedala. Odíď!“ povedala som jej. Pomaly sa otočila a pomaly aj odchádzala. Vidím však prichádzať otca. Zadíval sa na Timeu a aj ona naňho. Akoby sa veľmi dobre poznali, čo bolo dosť možné, však bývajú v jednom meste.
,,Ahoj,“ pozdravila som otca.
,,Ahoj Lucy. Ty sa poznáš s ňou?“ opýtal sa ma. Na jeho tvári som však zbadala aj menší šok. Veď ma teraz videl prvýkrát od toho môjho zmeneného účesu. Tak možno pre to.
,,Áno, považovala som ju za kamarátku. Prečo sa pýtaš?“
,,Iba tak,“ povedal a mávol rukou.
,,A načo si sem prišiel?“ opýtala som sa ho.
,,Prišiel som vás vypýtať od mamy na ten budúci týždeň do hlavného mesta.“
,,Dobre poď dnu,“ povedala som mu.
,,Mama máš návštevu!“ zakričala som na mamu.
,,A akú?“ opýtala sa ma. Keď však zbadala otca nebola nahnevaná. Brala to úplne v pohode. Spolu odišli do kuchyne a ja som zas vybehla do svojej izby. Na počítači vidím blikať e-mail. Určite je od Black-Stars1, asi sa mi ide pochváliť ako dopadol s tou babou.
,,Ahoj. Ako som ti minule napísal vybral som si osobu L. Celý týždeň som za ňou behal, no nechcela ma vôbec počúvať. Včera išla domov a zbadala ma v okne a tak mi zakývala. Je to asi prvý krok k tomu, aby som sa s ňou skamarátil. Dozvedel som sa, že ide do hlavného mesta na zápas Black Stars. Dúfam, že ju tam stretnem.“ Aspoň niekto je tu šťastný. Prajem mu to aj keď ho nepoznám. Vtedy som si spomenula na včerajšok. Tiež som kývala človeku, ktorého nenávidím. Čo ak je to Daniel? Preboha, dúfam, že len to nie.
,,To som rada, že si pokročil a aj ja idem do hlavného mesta na Black Stars,“ napísala, odoslala a teraz len čakať. Všetko to nasvedčuje, že to je Daniel. Včera som mu zakývala, idem tiež na Black Stars. Ak to je on, tak potom osoba L som ja a osoba T je . . . . . Timea. Prišiel mi od neho e-mail.
,,To naozaj? Možno ťa aj zbadám a my o tom nebudeme vedieť.“ Mám sa ho opýtať ako sa volá? Nebude to až príliš nápadné? Čo ak bude chcieť vedieť aj moje meno?
,,No možno a ako sa voláš?“ napísala som mu.
,,A prečo sa pýtaš?“ Nemôže len napísať to blbé meno a hotovo?! Robí mi nervy.
,,Preto, lebo chcem vedieť aspoň meno človeka s, ktorým si píšem už veľa a nebaví ma stále oslovovať Black-Stars1.“ Dúfam, že ako vysvetlenie mu to bude stačiť. Dlho mi nič nechodilo. Bála som sa, že sa urazil na mňa. A predsa nie. Na monitore mi zas bliká e-mail.
,,Ja sa volám Daniel a ty?“ Tohto som sa najviac bála. Moja predtucha sa vyplnila. Je to ten Daniel, ktorého myslím. Čo mu mám teraz napísať? Desať minút ma nič nenapadá. No prišiel mi od neho ďalší e-mail.
,,Prečo neodpisuješ?“ Rozhodla som sa, že mu vôbec už nenapíšem. Vypnem počítač a nemôžem uveriť, že Daniel, o ktorom si myslím len to zlé je nakoniec do mňa.
Vyjdem z izby na schody a cez zábradlie sa dívam dole kde sedí mama s otcom. Ako im to pristane. Človek by ani nepovedal, že sa rozišli. Chcela by som aby otec býval zas s nami.
Stále nechápem, prečo sa rozviedli. Vychádzajú spolu a nikdy som ich nevidela hádať sa. Veľmi by som chcela, aby boli zas spolu a boli by sme jedna šťastná rodinka.
Začal sa ďalší týždeň v škole. Cítim sa nejako divne a nechce sa mi ísť do školy. Žeby to bolo kvôli Danielovi? Timei? Neviem, možno oboje. Mala by som odpustiť Timei?
Cítim sa ako počasie vonku. Chladné, sychravé, všade zima a fučí silný vietor. Vyjdem z domu a pocítim, akoby som niečo stratila. Nechápem to. No nechápem tu len túto vec. Je tu omnoho veľa vecí, ktoré tu nechápem. Čo už môžem len narobiť s tím. Môžem sa len tešiť na sobotu, keď pôjdeme na zápas Black Stars.
Už sa celkom teším. Konečne ich uvidím na živo, na moje vlastné oči. Obávam sa toho, že tam bude Daniel. Určite má niečo na pláne, no neviem čo. Na počítači mi napísal najmenej päťdesiat e-mailov, prečo mu neodpisujem. Podľa mňa niečo tuší.
Vchádzam do školského dvora. Michael a George stáli na jednom boku školy a Timea s Jamesom boli na druhom boku školy. Určite si hovoria, že kvôli mne sa pohádali. Idem radšej do triedy si sadnúť na moje miesto. Bohužiaľ sedím s Timeou a odsadnúť si nemám kam.
Dívam sa ku dverám kto prvý vojde dnu do triedy. Timea alebo Daniel? To môžem len tipovať, no určite lepšie by bolo, keby vošiel Daniel. Omyl, vošla Timea. Už som jej videla na tvári, že sa mi bude celý deň ospravedlňovať. Na to som veru nemala čas.
Do triedy však vošiel aj Daniel. Timea si ku mne sadla a pozdravila ma. Môj pozdrav však nedostala. Po chvíli si sadol aj Daniel. Vtedy som mala už všetko na háku a otočila som sa k Danielovi.
,,Ahoj,“ pozdravila som Daniela. Ten sa po mne pozrel a čudne sa po mne díval.
,,Ty si ma pozdravila?“ opýtal sa ma. Ja som len pokývala hlavou, že áno. Trochu sa na mňa usmial a nemal slov.
Chápala som ho. Minulý týždeň ma stále zdravil a odo mňa dostal iba smrtiaci pohľad.
,,Tak teda ahoj,“ nakoniec vypotil zo seba.
,,Ty ideš na zápas Black Stars do hlavného mesta?“ opýtala som sa ho.
,,Hmm, áno prečo sa pýtaš?“ opýtal sa ma. Ja som sa postavila a presadla som sa k nemu. Timea sa po mne dívala, čo to robím.
,,Aj ja idem možno sa stretneme,“ povedala som a pri tom som narážala na to, čo mi písal včera. Pochybujem však o tom, že mu to dopne.
,,Ty držíš Black Stars?“ opýtal sa ma. Robil sa akoby o mne nič nevedel. Ja som to pravdaže hrala s ním.
,,To je môj život. Aj keď nevyhrali riadne dlho, sú pre mňa tí najlepší.“
,,Presne tak,“ súhlasil so mnou Daniel. Na moje prekvapenie, nebol až taký ako sa mi zdalo. Bol úplne normálny. Bolo mi však ľúto aj Timei. Sedela tam sama a nechápala, prečo sa s ňou nebavím. Určite vedela prečo, ale nevedela, čo má urobiť aby to bolo také ako predtým.
Zazvonilo na hodinu ja som sa stavala a chcela som ísť na svoje miesto.
,,Ostaň tu,“ prosil ma Daniel.
,,Ale budeme mať zle,“ hovorila som mu.
,,Pozri sa naokolo. Ostatní sedia ako sa im zachce, tak prečo by sme mali mať zle práve my?“ prehováral ma a aj sa mu to podarilo.
,,No tak dobre,“ povedala som a sadla som si naspäť. S Danielom sa mi sedelo až príliš dobre. Brala som ho však aj naďalej iba ako kamaráta. Moja láska naďalej ostal James. Aj keď sa so mnou určite nebaví ale na čo myslím je len moje a nikto m to nemôže zobrať. Ani len smrť.
Komentáre