Ja a môj svet

,,Čo si chcela?“ opýtal sa Mark mamy. ,,Zajtra k nám prídu maliari, tak si do svojej izby zaneste farby a označte na fľaške, akej farby chcete mať izbu,“ povedala mama. ,,Mark tu máš modrú,“ podala mu fľašku ,,a tu máš ty Lucy, šedú.“ Mark sa po mne pozrel, akoby som odniekiaľ spadla. ,,Šedú?“ opýtal sa ma. ,,Áno, šedú,“ povedala som Markovi a vytrhla som mame fľašku z ruky. Zdalo sa mi čudné, že mama neprotestovala s mojím výberom farby. Akoby niečo chápala, o čom som ja ešte nemala ani potuchy. Mala som pocit, že niečo predo mnou taja. Lenže rozlúštiť to bolo pre mňa ťažké ako si vybrať farbu z piatich odtieňov šedej. Sadla som si na posteľ a dívala som sa dookola mojej izby. Asi som hľadala nejakú motiváciu, ktorá by mi pomohla pri výbere farby. Nenapadalo ma nič. Zobrala som si ceruzku, čo som mala na stolíku pri mobile. Zavrela som si oči a kmitala som s ceruzkou nad tou farbou. Po dlhšej chvíli som ešte stále so zavretými očami priložila hrot ceruzky ku fľaši, kde boli vzorky farieb. Otvorím oči a kuknem aký je to odtieň. Bola to farba presne medzi tými piatimi vzorkami. Nebola príliš tmavá a ani príliš bledá. Aspoň podľa mňa bola úplne normálna. Pozriem na mobil, či ma niekto nezháňal. Počkať, kto by ma zháňal keď nemám žiadnych kamarátov. Vlastne, skoro som zabudla na Timeu. Nechápem prečo sa taká normálna baba baví práve so mnou. Normálna. Trošku o tom aj pochybujem. Tá ich partia chodí buď v čiernom, bielom alebo v šedom. Musím priznať, že sú to aj moje obľúbené farby, ale im chýba niečo. Niečo, čo nemôžu nájsť. Vždy sú taký bledí a nechápem, prečo mali slnečné okuliare, keď vôbec nesvietilo slnko. Je tu veľa vecí na ktoré si neviem odpovedať. Lenže prvé, čo musím zajtra urobiť je ísť za otcom. Ospravedlniť sa mu za všetko, čo som mu urobila a poprosiť o odpustenie. Vtedy si spomeniem na fotku, čo som mala v zadnom vrecku. Napadlo ma niečo. Zoberiem si mobil a idem za Markom. ,,Mark?“ ,,Čo chceš Lucy?“ ,,Usmej sa!“ povedala som mu a v tom som si ho cvakla na mobil. ,,Počkaj!“ kričal na mňa Mark, keď som ušla pred ním do svojej izby. Zavriem dvere a kuknem na mobil, čo som odfotila. Priblížila som si jeho oči a mal ich zelené. ,,Chyba fotky,“ poviem si a hodím mobil na posteľ a odídem dole do kuchyne na večeru. No keď som zistila, že večera ešte nieje, odišla som späť do izby. Pozriem na mobil a vypnem ten obrázok. Po chrbte mi však prešiel čudný pocit z toho, čo som tam videla. Rýchlo som hľadala ten obrázok a s napätím som ho otvorila. Priblížila som si jeho oči a zistila som, že sú čierne. Fotku som radšej vymazala a nechcela som myslieť na to, čo som videla. Ako by sa to dalo vysvetliť? To je jeden veľký problém, vôbec sa to nedá vysvetliť. Na druhý deň sa nemôžem stále nejako vymotať z toho, čo sa tu deje. Som naštvaná na otca, ktorý ma má rád najradšej na celom svete, z ničoho nič sa objaví nejaká baba a zdá sa mi až priveľmi podozrivé, že máme toho až tak veľa spoločného a nakoniec Mark, ktorému sa oči menia na čierne, keď ho odfotím. Pozriem sa na mobil, koľko je hodín. Ďalšia vec, ktorú vôbec nechápem. Môj mobil, ktorý som musela každý deň nabíjať sa odvtedy, ako sme sem prišli sa vôbec nevybil. Je to tu čudné a naháňa mi to trošku aj strach. Nakoniec ešte k tomu všetkému bývame pri okraji lesa a odtiaľ vychádzajú čudné zvuky. Akoby niekto volal na mňa. Rýchlo niečo navlečiem na seba a náhlim sa najesť do kuchyne. ,,Dobré ráno Lucy, ako si sa vyspala?“ opýtala sa ma mama, keď ma zbadala vo dverách. ,,Ušlo to. Keby sa z lesa neozývali tie čudné zvuky,“ žalovala som mame. Tá sa po mne pozrela a nechápala. ,,Aké zvuky? Ja som nič nepočula.“ No zbohom. Pomaly si myslím, že sa tu zbláznim. Počujem nejaké zvuky, ktoré iný nepočujú. ,,Tak to sa mi asi iba snívalo,“ povedala som a zadívala som sa mame do očí. ,,Au!“ skríknem a zavriem si oči. ,,Čo sa ti stalo Lucy? Si v poriadku?“ pýta sa ma mama celá zdesená. Zas cítim tú bolesť, ktorú aj včera. ,,To je dobré som v poriadku,“ upokojovala som mamu. Je to naozaj čudné, čo sa mi tu deje. Pozriem sa niekomu do očí a začne ma bolieť hlava. ,,Dobré ráno. Čo sa tu stalo?“ opýtal sa Mark, ktorý prišiel tiež. ,,Lucy začalo niečo bolieť z ničoho nič,“ povedala mama Markovi. Pozreli sa na seba a povedali si niečo očami. Videla som na Markovej tvári nejaký čudný výraz. Na zachránenie situácie to chcel Mark nejako zahovoriť. ,,Niekde som čítal, že keď ťa niečo z ničoho nič začne bolieť, tak sú to príznaky debility,“ povedal Mark. Mama vybuchla smiechom, no mne moc nebolo do smiechu. ,,Moc vtipné na človeka, ktorý ma ešte menšie IQ ako hojdací koník,“ povedala som Markovi. Mama nemohla pomaly ani dýchať. ,,Ďakujem za kompliment,“ poďakoval sa Mark a sadol si k stolu. Mama sa po chvíli konečne prestala smiať a povedala: ,,Do konca týždňa vás budem voziť zo školy. Takže ma vždy čakajte.“ Zobrala sa a odišla. Milovala som naše hádky s bratom, lebo to neboli žiadne hrozné hádky, ale boli to iba zo srandy. Lenže, čo ak sa to raz zmení a budeme sa hádať aj o niečom vážnom. Ako to budem zvládať? Aké bude moje rozhodnutie? Netuším. Celý týždeň nás mama vozila zo školy. Celý týždeň som nemohla ísť za otcom. Celý týždeň som rozmýšľala, čo mu vlastne poviem. Celý týždeň ma volala Timea aby som si ku nej sadla pri obede. Celý týždeň som sa podrobnejšie zaoberala tými divnými vecami, čo sa tu dejú. Nechápala som, prečo mala Timea okuliare iba raz a potom už vôbec. Prečo tá jej partia nieje obľúbená a ľudia sa im vyhýbajú. Kadejaké otázky mi víria hlavou. Nemôžem a ani nechcem na ne zistiť odpoveď. Čo ak sa to časom zhorší? Čo budem potom robiť? Ešteže je víkend. Môžem si v kľude pospať a zaoberať sa niečím iným. Večer, keď som išla spať som zas počula tie zvuky. Akoby volali o pomoc. Pomoc odo mňa. Kričali moje meno a najviac ma znepokojuje to, že tie zvuky nikto iný nepočuje, len ja. Je desať hodín ráno a ja sa pomaly prebúdzam. Všade je príjemné ticho a vonku je chladné ráno. Je vidieť hneď, že sa začína jeseň. Všetko je také chladné, studené a bez nálady. Pozriem sa von oknom a vidím padajúce listy. Je to tu všetko čudné. Moja farba izby, ktorá je už namaľovaná na šedo a aj tie čudné veci, čo sa tu dejú. Oblečiem sa a idem sa najesť do kuchyne. Nikoho nevidím a tak si len sadnem na stoličku a podopriem si hlavu o ruky. Zbadám však lístok. Zoberiem ho a čítam: ,,Lucy, Mark musela som ísť do roboty. Prídem až poobede, tak sa majte. Mama.“ Preto je tu také ticho. Mark určite ešte drieme v posteli a ja sa prehrabávam v kuchyni, čo by som zjedla. Ako vegetariánka toho moc na výber ani nemám. Schmatnem misku, nasypem cereárlie a mlieko a idem si sadnúť do obývačky. Zapnem si televízor a prepínam programy, či ma niečo nezaujme. ,,A Simpsonovci,“ poviem si. Jediné, čo ma na televízore bavilo, boli Simpsonovci, alebo hokej. Keďže hokej sa ešte nezačal začínam sa pomaly doma aj nudiť. Prešla hodina a môjmu bratovi sa konečne podarilo vstať z postele. ,,Ahoj Lucy,“ povedal Mark, keď ma zbadal v obývačke. ,,Ahoj,“ poviem tak trošku smutne. Markovi to nedá a ide za mnou do obývačky. ,,V poslednej dobe si nejaká smutná. Čo sa s tebou deje Lucy?“ opýtal sa ma a sadol si ku mne. Chytil ma za ruku, no ja som ju z jeho ruky vytiahla. ,,Ani sama neviem. Je to tu nejaké čudné.“ ,,A čo je tu čudné?“ ,,Všetko. Ľudia, domy, dokonca aj ten les, čo je pri nás je čudný,“ povedala som, no Mark tomu asi moc nechápal. ,,Uvidíš všetko bude v poriadku,“ povedal Mark a objal ma. ,,Urobíš pre mňa niečo?“ opýtala som sa ho. Mark sa odtiahol a povedal: ,,Čo také?“ ,,O dvanástej pôjdem za otcom. Budeš ma kryť?“ Viem, čo mi mama hovorila, že si ho nemám všímať ale . . . Je to predsa môj otec. Mám dokonca taký istý typ krvi ako on a aj sa naňho podobám. Tak aký je problém? ,,Pre udobrenie otca s tebou, urobím všetko,“ povedal a videla som menší náznak v jeho oku, že mu chce vyskočiť slza. ,,Ďakujem,“ povedala som a odišla som do svojej izby. Mala som strach z toho, čo mu vlastne poviem. Bála som sa, že ma odmietne po tom, čo som naňho kričala pred školou. Bála som sa dvanástej hodiny, akoby to mala byť moja smrť. Ak nad tým len trochu rozmýšľam, tak sa bojím aj smrti. Lenže je v tom omnoho väčší rozdiel ako sa na prvýkrát zdá. Keď ktosi zomrie, už na svete nič nespraví, no však vyskúšať, či vám príbuzní odpustí aj po tom najhoršom prinesie, buď niečo dobré, alebo zlé. Už sa pomaly blíži dvanásta hodina a ja si na seba obliekam bundu a šiltovku. Aj tá šiltovka má znak Black Stars. Dokonca mi ju kúpil otec. Nikdy som ju nemala na sebe a teraz to bude prvýkrát. Dala som si ju preto, aby mi zakryla tvár. Pozriem na mobil a je 11:55. ,,Správny čas na vyrazenie z domu,“ poviem si a už sa poberám von z domu.