Bolo už deväť hodín večer. Stále dookola som si čítala ten list. Iniciály M.A.E. Stále mi to niečo hovorilo.
„Ako som mohla zabudnúť,“ poviem si pre seba a ťuknem si po hlave. Otvorila som čarodejnícku knihu a tam to bolo. Nalistovala som si stánku o Čiernych anjeloch a tam to bolo. Na konci stránky, medzi vypísanými menami Čiernych anjelov.
Lenže také iniciály môže mať ktokoľvek. Bola som si niečím istá. Mohol to byť ktokoľvek, ale niečo ma presviedčalo, že to bol on. Jeho spôsob zmiznutia bol skôr temný a nie obyčajný. Čierna para, čo po ňom ostala v mojej izbe. Lenže prečo mi dal ten list? Prečo chcel, aby som všetko vedela? Ak mi všetko povedal, tak môj život musel poznať. Musel poznať aj mamu.
Hovoril mi, že sa na ňu podobám, tak určite ju poznal. Ak je jeho meno rovnaké ako aj v čarodejníckej knihe, tak ho moja mama veľmi poznala. Musím zistiť kto to bol a čo vlastne chcel. Musím ísť do mesta Derites a musím zistiť viac o nej. Musím však nájsť aj môjho otca. Možno ešte žije a možne býva v Deritese.
Chcela som toho tak veľa zistiť, ale aj tak som nevedela, ako to uskutočniť. Zobrala som si zo skrine kapsu a začala som si doň dávať veci. Ako prvé som si tam dala mobil s nabíjačkou. Síce nechcem aby ma Mark s Tomom hľadali, ale možno sa budem chcieť ku nim vrátiť.
Samozrejme si nesmiem zabudnúť slnečné okuliare. Už nebudem tu, ale v meste kde žijú aj Čierny anjeli. Keby som tam nenosila okuliare cez spln, tak by ma ľahko zabili. Mamina fotka – tú nemôžem zabudnúť. Len keď sa na ňu pozriem mám toľko otázok.
Pravdaže bez baterky sa nezaobídem a tiež čarodejnícka kniha – jediný návod na zničenie Čiernych anjelov. Musím si však zobrať aj nejaké jedlo do cesty.
Otvorím dvere a skúmam, či je niekto v kuchyni. Všetko prázdne. Zošla som teda do kuchyne. Po tichu som si odrezala polku chleba a zobrala som si ešte vodu. Na stole som však zbadala krabicu s maminými vecami.
Otvorila som ju a zabrala som jej prútik a kľúče od domu a trezoru. Vyšla som naspäť do izby a všetko som dala do kapsy. Už som ju zavrela a pozrela som sa na stôl. Mamina fotka – teda Alexandrina. Asi sa už neodnaučím hovoriť jej mama.
Vybrala som jej fotku z rámu a schovala som si ju do kapsy. Zbalila som si peňaženku a už som chcela vyraziť. Keďže som nevedela koľko sa tam zdržím, zobrala som si niečo aj na oblečenie. Takže som mala ďalšiu veľkú plnú kapsu. Otvárala som okno, že vyjdem von. Cez dvere by to bolo riskantné a hlavne nápadné.
Už som bola jednou nohou vonku, keď ma za ňu niečo potiahlo. Edward asi nechcel aby som odišla. Kňučal a ťahal ma dnu. Vedela som, že keby som ho tu nechala, tak by bol smutný.
„Nemôžem ťa so mnou zobrať. Musela by som ísť cez dvere a to by započuli,“ dohovárala som mu.
Lenže vtedy mi vnukol nápad. Pôjdem ho akože vyvenčiť a ujdem aj s ním. Lenže čo s taškami? Jasné.
Vyhodila som ich von oknom a tie dopadli rovno na zem. Nebol z toho ani veľký hluk a tak mi pomaly vychádzal môj plán uniknúť z domu. Keď som sa otočila Edward mal v papuli svoje obľúbené kostičky. Usmiala som sa a schovala som si ich do vačku.
Vonku bolo dosť zima a tak som si zobrala čiernu bundu. Otvorila som dvere a zošla aj s Edwardom po schodoch. Už som bolo pri hlavných dverách, keď sa ma zrazu niekto opýtal: „Kam ideš?“
Pomaly som sa otočila a zbadala som otca – teda Toma.
„Idem vyvenčiť Edwarda,“ povedala som a dúfala, že sa ma už nič nebude pýtať. Otvorila som dvere, no on pokračoval: „A prečo si nechala zapnuté rádio?“
To rádio som nechala zapnuté preto, aby si mysleli, že som doma, ale to im pravdaže nepoviem.
„Za chvíľu sa vrátim,“ povedala som a zavrela som za sebou dvere. Chvíľu som sa s Edwardom prechádzala okolo domu. Párkrát som videla, že sa na mňa Tom díva, a tak som musela nejako zakryť môj útek. Keď Tom odišiel do spálne a zhasol, išla som si pre tašky.
Pozrela som sa ešte raz na náš dom a vybrala som sa svojou cestou. Vedela som, že ma budú hľadať, keď ma nenájdu v izbe pri zapnutom rádiu. Vedela som, že sa mi budú pokúšať dovolať na môj mobil, ktorý leží vypnutý na spodku tašky. Vedela som, že pôjdu aj za Timeou a Jamesom, či nevedia kam som išla.
Lenže vtedy už budem v meste Derites. Už budem dávno dvadsať kilometrov odtiaľto. Viem, že Toma napadne ma hľadať v maminom dome, ale dúfam, že zabudol adresu. Vlastne on tam ani nemôže ísť. To je jediná výhoda. Lenže je mi ľúto, že som sa s nimi ani len nerozlúčila a posledné, čo som povedala bolo klamstvo. Lenže oni mi klamali celých šestnásť rokov a ja iba občas. V tom je veľký rozdiel.
Už idem asi štyridsaťpäť minút. Idem po hlavnej ceste a žiadne auto som ani len nevidela. Možno by som ho stopla a možno by som sa aj odviezla.
Už som unavená a aj na Edwarda prilieha spánok. Pred sebou akurát vidím miesto našej nehody s Alexandrou. Stála som presne tam, kde ma chcel ten Čierny anjel zabiť.
Všetko sa mi premieta pred očami, akoby sa mi to práve stalo. Edward sa mi obtrel o nohu a asi nechápal, prečo stojíme. Zrazu počujem nejaké auto. Postavím sa na kraj cesty a iba sa naň dívam. Bolo to nejaké nákladné a vzadu malo ovocie a zeleninu. Otočila som sa a išla som ďalej v ceste. To auto po chvíli zastalo a niekto z neho vyšiel.
„Nechceš zviesť?“ zakričal na mňa niekto a podľa hlasu som spoznala, že to je žena. Podišla som ku nej a povedala som: „Bola by som rada.“
Tá žena vyzerala milo. Plavé vlasy a štíhla postava. Do očí som jej moc nevidela, ale zazrela som modrý odlesk v zrkadle, keď sme nastupovali.
Keď naskočil do auta aj Edward, tak sa ma spýtala: „A kam ideš? Ideš do Derites?“ Ostala som nemá.
Vedela som, že obyčajní ľudia to mesto nenájdu, ale odkiaľ o ňom vedela ona?
„A vy viete kde je?“ opýtala som sa jej
„Prosím ťa radšej si tykajme. Keď mi niekto vyká tak si pripadám stará. A áno viem kde je,“ povedala mi. Zdala som mi to čudné potykať si s niekým koho ani nepoznám, no zdalo sa mi čudné, že pozná to mesto.
„No dobre ja som Lucy. A idem do toho mesta,“ povedala som a podala som jej ruku. Aj keď šoférovala podala mi ju tiež a povedala: „Ja som Kathryn a nemusíš sa ma báť, nie som Čierny anjel, som Biela čarodejnica.“ Otočila som sa a bola som celkom rada, že pozná to mesto, a že ma tam dovezie.
„A to sa len tak priznáš? Čo keby som bola Čierny anjel?“ opýtala som sa jej. Znovu sa usmiala a zabočila, tak silno, že som skoro vyletela cez zatvorené dvere. Objavili sme sa na normálnej ceste.
„Ty nie si Čierny anjel. Vieš mám dar, že vidím kto je kto. Okolo teba svieti biela žiara s modrými lúčmi a to znamená, že si Biela čarodejnica,“ vysvetlila mi. Tak preto vedela, že som Biela čarodejnica. Zrazu sa po mne pozrela a otočila sa späť.
„A koho máš tu v meste?“ opýtala sa ma.
„Mala som tu mamu, ale zomrela, keď som bola mala. Teraz idem späť do jej domu,“ povedala som jej.
„Strašne sa mi podobáš na jednu moju susedku, ale zomrela pred pätnástimi rokmi, keď ju zabil jeden Čierny anjel. Vraj mala aj dcéru, ale nikdy som o nej nepočula,“ povedala a stíchla.
Zrazu sme zastali uprostred dediny a opýtala sa ma: „Na ktorú ulicu ideš?“ Vyťahovala som kľúče od maminho domu a čítala som adresu.
„Na ulicu Riverblack,“ povedala som jej.
„To je náhoda, tam bývam aj ja,“ povedala a usmiala sa.
„A kde tu žijú Čierny anjeli?“ opýtala som sa jej.
„Tých sa nemusíš báť. Žijú hlboko v Tajomnom lese a medzi ľuďmi sa neukazujú a prečo sa pýtaš?“
„Iba tak sa pýtam,“ zaklamala som jej. Nemohla som jej predsa povedať, že idem sa pomstiť za moju mamu.
„Tak už sme tu,“ povedala a vystúpili sme na osvetlenej ulici. Neboli to moderné domy, ale staré. Vlastne celé toto mesto nebolo poznačené 21. storočím. Všetko bolo také jednoduché a nie zložité. Začalo sa mi tu páčiť, len čo som sem vošla.
„Ďakujem ti, že si ma odviezla,“ povedala som jej.
„A aké máš číslo domu?“ opýtala sa ma. Jej zvedavosť ma neštvala, ale tešila.
„342,“ povedala som jej a ostala ticho. Taká ohromená sa ma spýtala toto: „Ty si dcéra Lucy Waylinovej?“
„Áno som. Som to ja jej dcéra Lucy Waylinová,“ povedala som jej. Ešte chvíľu nemala slov a nevedela, čo má robiť.
„Takže ty si moja nová susedka?“ opýtala sa ma. Už mi došlo, že o tej susedke, čo hovorila, že to bola moja mama.
„Som, ale neviem na koľko dlho,“ povedala som a vybrala som sa k domu číslo 342. Kathryn sa na mňa ešte dlho dívala. Možno neverila, že vedľa nej sedela predpovedaná Lucy Waylinová, alebo neverila, že jej suseda mala predsa len dcéru.
Komentáre