Ďalší deň v škole a ďalšie utrpenie od našich spolužiakov. Môžu toho vymyslieť omnoho viac a naše tajomstvo už bude odhalené. Čierny čarodejníci sa majú kde schovať. Ten ich les, ktorú cestu vedia nájsť iba oni. Mohli by sa aj sami zachrániť. Síce by sa museli schovávať skoro stále a to by už nechcel ani jeden z nás.
Aj keď som Biela čarodejnica, neviem si predstaviť keby som nevidela Timeu. Vlastne keď som ju stretla a zoznámila som sa s ňou, môj život sa úplne zmenil. Čo by bolo keby som ju nikdy nespoznala? Zmenilo by sa niečo v mojom živote aj tak? A čo James? Už som ho dlhší čas nevidela a aj mi chýba.
Neviem ale pomaly ho prestávam aj ľúbiť. Možno sa len mýlim a namýšľam si to. Lenže keby ma mal on rád, tak by za mnou chodil. Pomaly sa mi aj vytráca z hlavy a nemôžem nájsť ani jednu nádhernú spomienku na mňa a Jamesa.
Ani pri jeho spomienke sa už ani nechvejem od toľkej lásky ako kedysi. Teraz si naňho spomeniem, ako na svoju prvú lásku. Už ho nemôžem ľúbiť.
James má predo mnou príliš veľa tajomstiev a ja už nemôžem byť v takom vzťahu. Aj keď v kútiku duše a srdca ho stále milujem a nikdy by som sa ho nevzdala, ale pochybnosti a nejasné veci tento vzťah iba kazia.
Mala by som sa vydať vlastnou cestou. Pomáhať tým čo to potrebujú a Čiernych čarodejníkov brať iba ako kamarátov. Zákony mi prikazujú, že sa nesmiem zaľúbiť do Anjela, Čierneho čarodejníka a ani do Čierneho anjela. Lenže čo ak sa James vráti? Čo ak príde za mnou a bude si myslieť, že u mňa môže nájsť vždy pochopenie.
Odteraz už s tým asi nebude môcť rátať. Hlavne nesmiem Timei a ani nikomu dať najavo, že už sa nikdy nezapletiem s Čiernym čarodejníkom. Musím sa správať úplne normálne a to sa ja neviem keď sa niečo deje. Mám takú chuť odísť z tohto mesta a žiť normálny život.
Prečo neexistuje nejaké miesto len pre Bielych čarodejníkov. Kde by mohli robiť kúzla bez toho, aby ich niekto neodsudzoval. Miesto, kde by mohli byť sami sebou a robili by si čo len chceli. Bola by to výhoda. Aspoň by som sa zaľúbila len do Bieleho čarodejníka. Bolo by to úžasné miesto a rada by som tam aj chodila. Bolo by to moje obľúbené miesto a Biely čarodejníci by tam boli v bezpečí.
Nikto by tam totiž nemohol vojsť iba Biely čarodejníci. Chýbala by mi však aj Timeina rodina. Ich životy zasiahli veľmi hlboko do môjho života a ešte aj to prekliatie. Ako keby to bola aj moja vina. Cítim sa aj ja za to vinná a musím im pomôcť. Neviem ako ale musím.
Tak som sa zamyslela, že som si ani nevšimla, že sedím v škole. Timea nebola v škole a za mnou sedel iba Daniel. Ostatných som neriešila, lebo sa na mňa pozerali a určite vymýšľali, čo vyvedú ďalej. Pravdepodobne chcú aby sme sa im priznali, že vieme čarovať. V tom mi Daniel poklepal na plece a povedal mi aby som sa k nemu otočila.
„Ako dokážeš žiť s tým, že James žije večne a je nesmrteľný?“ opýtal sa ma Daniel. Nevedela som, čo mu mám odpovedať. Urobila som rozhodnutie, že s Jamesom skončím ale nie preto, lebo je nesmrteľný a žije večne ale preto, lebo sa mi vyhýba.
„Brala som to normálne. Ak Timeu ľúbiš nadovšetko, tak ti to nebude až tak prekážať,“ povedala som mu. Otočila som sa späť. Lenže vtedy ma napadlo, že ho musím oboznámiť so zákonmi. „Daniel ešte niečo som zabudla. Zákony nám zakazujú zaľúbiť sa do Čierneho anjela, Anjela a aj do Čierneho čarodejníka,“ povedala som mu smutno.
„A čo sa stane keď som sa zaľúbil?“ opýtal sa ma.
„Vraj nikdy nebudeš šťastný. Možno je to pravda, ale ja som nikdy neľutovala, že som sa do Jamesa zaľúbila. Nikdy,“ povedala som mu trochu váhavo ale stála som si za tým.
Aj keď sa teraz pokúšam nejako s Jamesom skončiť, uvedomujem si, že by som to nemala robiť. Má na to svoje dôvody, že ma nepríde vôbec navštíviť. Mohol by sa mi však raz za čas ukázať a povedať mi, že mu chýbam. Keď si takto naňho opäť spomínam, tak sa opäť prejavuje moja láska k nemu. Myslela som si, že už dávno zanikla, ale to som sa mýlila.
„Keď mi včera Timea povedala, že žije večne skoro ma vystrelo, no nerobil som z toho hotovú vedu. Vtedy som si zobral príklad z teba. Aj napriek tomu, že žije James večne a je Čierny čarodejník, tak stojíš pri ňom. Povedal som si, že aj ja to zvládnem,“ povedal mi Daniel. Týmito slovami mi vrátil nádej. Vrátil mi niečo, v čo som dávno verila.
Nemala by som vyberať len tie záporné stránky môjho a Jamesovho života. Úplne som zabudla na to, že mi bolo jedno aj to, že je Čierny čarodejník. Nestihla som Danielovi poďakovať. Zazvonilo na hodinu a ja som sa od neho otočila.
Stále som myslela na Jamesa. Vďaka Danielovi sa teraz budem na všetko dívať úplne inak. No až tak úplne nie, ale budem viac počúvať čo mi hovorí srdce ako hlava.
Zazvonilo na obed a všetci sa nahrnuli von. Pomaly som toto miesto začala nenávidieť. Vždy sa tu niečo stane a vždy to potom ľutujeme. Naša „menšia“ čarodejnícka skupinka si sadla k jednému stolu.
Videla som, že dnes je v škole aj Maggie. Dnes asi vyjde najavo, že aj ona je Čierna čarodejnica. Pomaly si sadla ku nám a položila si svoj obed na stôl. Pýtala sa Michaela prečo sedí pri nás a on jej to všetko vysvetlil. Maggie sa obzerala dokola. Zbadala mňa a usmiala sa. No zbadala Marka.
Vtedy to bol dosť divný pocit, keď sa niekto na nich díval. Maggie nechápala, prečo tam sedí Mark a Mark zas nechápal, prečo tam sedí Maggie. Asi sa cítili dosť divne. Ani jeden pravdepodobne nechcel povedať tomu druhému svoje tajomstvo.
„A ty tu čo robíš?“ opýtala sa Marka Maggie. Mark z nej nespustil oči, ale chcel jej položiť tú istú otázku.
„A čo tu robíš ty?“ opýtal sa Mark Maggie. Obidvaja na seba hľadeli a neodpovedali si vôbec nič. V Markovom výraze tváre bolo vidieť sklamanie. V Maggienej tvári zas prekvapenie a strach čo bude vlastne ďalej.
Timea sa nahla ku mne a opýtala sa ma: „Oni dvaja sa poznajú?“ Nevedela som čo jej mám odpovedať. Mark o nej básnil a stále ju ospevoval. Je určite do nej aj zaľúbený, lenže Mark prísne dodržiava zákony.
S Bielymi a Čiernymi čarodejníkmi chce mať iba neutrálny vzťah. Ja som výnimka lebo ja som jeho sestra. Bojí sa, že sa zaľúbi do nesprávnej osoby a on sa bude musieť vzdať svojich darov. Bohužiaľ sa tak stalo. Zaľúbil sa do Maggie – Čiernej čarodejnice. Teraz to zistil a nevie čo má robiť. Nevie čo má povedať, aby jej neublížil.
Pre Marka sú Čierny čarodejníci iba ako príťaž. Bral ich iba ako ľudí, ktorí urobili chybu a navždy za ňu trpia. Možno zmení názor na nich, keď sa dozvedel, že Maggie patrí ku nim. Možno však bude ešte viac nimi opovrhovať. Možno ich bude úplne nenávidieť a bude im prijať utrpenie do konca života. Do konca života asi nie, lebo žijú večne a zabiť sa len tak ľahko nedajú.
„Lucy! Vnímaš ma? Oni dvaja sa poznajú alebo nie?“ pýtala sa ma nervózne Timea. Zamyslela som sa a ani som si neuvedomovala, že som jej mala odpovedať.
Lenže započula ju Maggie. Nadýchla sa a povedala: „Timea, áno my dvaja sa poznáme.“ Všetci boli vedľa iba ja, Mark a Maggie sme vedeli čo sa tu deje. Maggie možno netušila, že ja to viem ale to bolo v tej chvíli jedno.
„Prečo si mi nepovedal, že si tiež čarodejník?“ opýtala sa ho Maggie.
„O čom to hovoríš ja som ti predsa všetko povedal, to ty si mi povedala, že nemáš predo mnou žiadne tajomstvo,“ Mark zúril a bolo to na ňom jasne vidieť. Lenže ich rozhovor sme nepočúvali iba my ale aj ostatní študenti. To sme si však vôbec nevšimli.
„Myslela som si, že keď si mi hovoril, že si Anjel tak som si myslela, že to hovoríš zo srandy.“ Obidvaja na seba kričali a dívali sa po sebe.
„Povedala si mi, že ti je to jedno, povedala si mi, že v láske . . .“ Mark zrazu stíchol a nedopovedal to. Cítil zradu a mal pravdepodobne aj zlomené srdce.
„Tak ti to poviem teraz. Som Čierna čarodejnica a viem čarovať. Kedysi dávno som zabila svojho brata a jeden Biely čarodejník ma zaklial a žijem večne!“ vykríkala Maggie na Marka. Dívali sa po sebe a nenávidne sa na seba pozerali.
„No dobre. Ja som Anjel a síce nežijem večne ale pred svojimi kamarátmi hovorím pravdu a nemám pred nimi tajomstvá. Možno by som zmenil na Čiernych čarodejníkov názor, keby si mi to povedala. Vedel by som sa s tým zmieriť, ale teraz viem, že keď si ma raz oklamala či to neurobíš znova,“ povedal Mark Maggie.
Vtedy sa to všetko stalo. Jeden študent sa postavil a začal vykrikovať: „Vidíte to! Počuli ste to! Priznali sa! Vedia čarovať a niektorí žijú večne!“ Vtedy sme pochopili, že nás naozaj všetci počúvali.
Videli sme ako sa nám buráca život a nemohli sme nič robiť. Iba sme sa dívali na nich ako nami opovrhujú. Vtedy sa postavil ďalší študent a povedal: „Ja som tiež Čierny čarodejník!“ Vystrel ruku a z dlane mu vyletelo červené svetlo. Letelo priamo na nás a ledva sme sa stihli uhnúť aby nás to netrafilo.
Červené svetlo trafilo strom za nami a zhorel na uhoľ. Študenti začali jačať a výskať.
„Veď sa nebojte,“ kričal ten študent. „My sme iba prekliaty za to, že sme zabili člena našej rodiny. Nemáte sa čoho obávať.“
Vtedy sa každí po nás díval. Preklínal nás a v očiach mali len jednu vec – vyhnať nás z mesta. To sa im asi podarí. Po tomto milom príhovore, pravdepodobne Čierneho anjela, sa budeme dlho schovávať pred nimi.
Pomaly na ten hukot vyšli von aj učitelia. Všetci upierali oči iba na nás. Vtedy sme pochopili, že sa budeme musieť schovať na dlhší čas.
Komentáre