Po dosť namáhavom dni som prišla domov. Sadla som si do svojej izby a pripomenula mi Jamesa. Má ju presne takej istej farby a aj rozloženie je rovnaké. Nechápem to, ale všetko je možné.
„Lucy si tu?“ opýtal sa ma niekto. Podľa hlasu som zistila, že to je Mark.
„Som,“ povedala som. Mark vošiel do izby a sadol si vedľa mňa na posteľ.
„Tak ako si prežila deň?“ opýtal sa ma.
„Dalo sa. Konečne mi povedali pravdu a som rada, že nemá už predo mnou tajnosti. A ty si sa mal ako?“ opýtala som sa. Bola som zvedavá čo povedal do akého domu vlastne prišiel.
„Nikdy lepšie som sa nemal,“ povedal s úsmevom na tvári.
„A čo tak?“ pýtala som sa ho, no pochybujem, že v tom bolo len oprava umývadla.
„Ty vieš do akého domu som išiel?“ opýtal sa ma. Podľa mňa niečo tušil.
„Áno vedela som to,“ priznala som sa. Vedela som, že tá adresa patrí Alice Jeinsenovej.
„Predstav si to. Zazvoním na zvonček a Alice nemohla veriť svojim očiam. Plakala od radosti, že ma vidí a ja s ňou. Pozvala ma dnu a opýtala sa ma, prečo som k nej prišiel. Keď som jej povedal, že idem opraviť umývadlo smiala sa mi. Videl som ju smiať sa a to ma najviac potešilo. Rozprávali sme sa o všetkom. Ako za starých časov. Rozprávali sme sa aj o Emme a pri tom sme plakali. A potom neskôr ktosi zazvonil. Alice išla otvoriť a v tom som ju zbadal. Bola nádherná. Jej vlasy, jej oči a jej reč. Zdala sa mi sympatická a hneď sme sa spolu zarozprávali. Maggie robí Alice menšiu upratovačku, no nič za to nechce. Takže je iba taká pomocníčka v domácnosti. Alice niekde odišla a my sme sa stále rozprávali. Je jednoducho úžasná,“ povedal s nadšeným Mark.
„A ako sa volá?“ opýtala som sa celá nedočkavá Marka.
„Volá sa Maggie,“ povedal a ja som onemela a v zapätí som sa usmiala.
„Myslíš Maggie Satwensovú?“
„Áno tú a ty ju poznáš?“ opýtal sa ma Mark.
„Poznám a ty si sa do nej zaľúbil?“ opýtala som sa.
„Aj keď na Emmu nikdy nezabudnem, napriek tomu som sa do Maggie zaľúbil.“
„Takže budeš k Alice chodiť častejšie?“
„Rozhodne áno. Aj kvôli Alice ale hlavne kvôli Maggie. Lebo ona je taká . . . .“ Do Markovho rozprávania som sa započúvala. Ona je taká nádherná, taká nežná, taká milá, . . Stále sa opakoval, no unášal sa v láske.
Bolo ho radosť počúvať. Naposledy som ho počula takto vyprávať o Emme. Vždy ju ospevoval a ľúbil celým jej srdcom. Lenže Mark asi nevie, že Maggie je Čierna čarodejnica. A veľmi dobre viem aký názor má na nich.
Nechcel aby som sa s nimi čo i len pozdravila. Keď však zistí, že Maggie je jedna z nich tak neviem čo bude. Možno zmení názor na nich a možno ich bude ešte viac nenávidieť.
Ďalšie ráno. Po dlhom čase idem do školy. Nebola som tam dosť dlho a nejako nemôžem nájsť odvahu. Prečo sa bojím? Neviem ani sama. Bojím sa, že za tie mesiace sa niečo zmenilo a bojím sa tej zmeny.
Doposiaľ som si nezvykla, že nám nechystá mama už raňajky. Nezvykla som si dokonca ani na otca, ktorý behá po dome. Jediné na čo si vôbec nezvyknem je, že nemôžem vidieť Jamesa kedy len chcem. To mi najviac chýba.
Videla som ho síce včera ale aj to len na chvíľu. Ale videla som ho a to je hlavné. Prečo sa vlastne schováva? Veď nemá pred čím. Aspoň dúfam, že nič zlé nespravil.
„Haló Lucy počuješ ma?“ kýva mi popred nos Mark. Ani som si nevšimla, že ma oslovuje. Duchom som bola úplne mimo a vôbec som si nevšímala kde vlastne som. „Lucy tak ideš do školy alebo nie?“ pýtal sa ma Mark.
„A prečo by som nemala ísť?!“ nechápala som prečo.
„Pýtal som sa ťa to desaťkrát a ty nič tak sa pýtam teraz,“ Mark bol už pomaly rozčúlený.
„Idem,“ poviem a už ideme po ceste do školy. Zbadám Tima, no nejako si nás vôbec nevšíma.
„Tim kamarát môj ako si mi chýbal!“ zakričal Mark a náhlil sa za Timom. Tim tam stál a sám nevedel, čo sa deje. Až keď bol Mark bližšie zbadal, že už nie je zakliaty.
„Mark ako si mi chýbal,“ objal ho tiež Tim. Mali si čo hovoriť. Neboli spolu od tej bratovej party a aj vtedy bol Mark čudný. Cestou do školy sa rozprávali, no pred školou ostal zaseknutý.
„Musím vám niečo povedať,“ povedal rázne Tim. My sme sa len naňho dívali čo sa vlastne deje. „Žiaci niečo tušia a chcú nás za každú cenu odhaliť. Už nás skoro odhalili, no nejako sme to zahovorili.“
„Ako sme? Ty si tu jediný Biely čarodejník,“ opýtal sa Mark.
„Aj Čiernych čarodejníkov skoro odhalili. Ostatní totiž nevedia ako sa to všetko delí. Nerobia rozdiely medzi nami. Lenže horšie je, že aj ty Mark si prospel k nášmu skoro odhaleniu. Bol si zakliaty a čaroval si, čo si len chcel. Len tak tak sme to utajili,“ povedal Tim.
Vystrašil nás tým a nevedeli sme čo máme teraz robiť. Ak príde odhalenie budú nás nenávidieť. Nepochopia ako to všetko vlastne je. Nebudú tomu chápať a ani nebudú chcieť tomu chápať.
Vtedy sme vošli na nádvorie pred školou. Všetci stíchli a pošepkávali si niečo. „To sú asi oni. Vedia čarovať videl som to. . .“ hovorili žiaci naokolo.
„Nuž čo sme slávni,“ povedal hrdo a s úsmevom Mark. Ja s Timom sme sa začali smiať. Ostatní sa na nás dívali a divno sa na nás dívali. Vtedy prišli ku nám Timea, George a Michael.
„Musíme s vami hovoriť,“ povedala Timea.
„A o čom?“ opýtala som sa.
„Ako vieš tak sme skoro odhalení a musíme teraz držať spolu,“ povedal Michael.
„Prečo by sme to mali robiť?“ opýtal sa Mark. Opovrhoval nimi, no dával to jasne najavo.
„Keď to zistia sú nás schopní aj zabiť,“ povedal George. Videla som na ich tvári smútok a strach.
„Mark musíme držať spolu. Veď čarodejník ako čarodejník. Zahoďme za hlavu, že oni sú čierny a my biely. V tomto ťažkom období musíme a hotovo,“ povedala som Markovi. Ten chvíľu rozmýšľal a rozmýšľal aj nad odpoveďou.
„Dobre tak teda spolu,“ povedal nakoniec Mark. Boli sme spokojní s rozhodnutím ale Mark zjavne nie. No dal na väčšinu.
„Takže teraz sme iba čarodejníci?“ opýtala sa Timea.
„Nie, lebo ja som Anjel,“ odpovedal Mark. Štuchla som do neho aby zmenil odpoveď. „Ale nie. Veď jeden Anjel sa tu medzi vami stratí,“ povedal Mark a usmial sa. Po chvíli sme sa rozišli a odišli sme do tried. Sedela som na svojom mieste aj s Timeou. Do triedy však vošiel Daniel.
Neveril vlastným očiam, keď ma tam zbadal. Sadol si za nás a rozprávali sme sa spolu. Pýtal sa ma všetko to čo ostatní. Ako sa mám? Ako mi je? A tak ďalej. Rozprával sa však aj s Timeou, no veď spolu chodia.
Niečo sa mi však nezdalo. Všetci nás ohovárajú, že sme čarodejníci a Daniel je úplne v pohode. Pripadá mi to ako keby prespal tie mesiace so mnou.
Konečne je obed! Ráno som nič skoro nezjedla, lebo som stále myslela nad niečím. Lenže keď som prechádzala okolo stolov s mojím obedom, všetci sa po mne divno dívali. Sadla som si k Markovi a Timovi.
Všetko prebiehalo v poriadku, okrem toho čo sa malo stať. Každí žiak sa díval na strechu. Bol tam nejaký chalan a kričal: „Ja viem lietať! Viem tak isto lietať ako Gabriel Satwenson a som nesmrteľný ako jeho celá rodina!“ Ten chalan mi liezol na nervy. Zrazu sa postavil na kraj strechy a skočil.
Každí žiak nevedel, čo má robiť. Ja som rýchlo zareagovala a skúšala som to nejako zastaviť. Myslela som, že kývnutím ruky sa niečo napraví. Mark mi povedal nech to nerobím, ale nemohla som ho nechať len tak.
Vtedy sa na nás troch všetci pozreli a nenávidením a zároveň zastrašeným pohľadom sa na nás dívali.
Ten chalan vstal, oprášil sa a povedal: „Vidíte to! Dokonca aj Waylinová je čarodejnica!“ Nevedela som čo mám robiť. Cítila som k nemu nenávisť a zároveň som bola aj na seba naštvaná.
Kvôli mne budú o mne, Markovi a Timovi vedieť. Pozrela som sa na Timeu a tá mala asi pre mňa najväčšie pochopenie. Jej pohľad hovoril, že to nie je moja chyba, že nastal čas aby sme išli s pravdou von, a že už nebudeme mať pred nimi tajomstvá.
Zazvonilo na hodinu. Všetci sa rozišli do tried a my sme tam len stáli. My čarodejníci a jeden Anjel. Nevedeli sme čo bude ďalej a ako to bude vlastne pokračovať.
Čarodejníci už nebudú v bezpečí pred obyčajnými ľuďmi. Budú nás považovať za netvorov a za omyl prírody. Ako im to len vysvetliť. Ako?
Komentáre