Ráno som zistila, že moje zásoby jedla a vody sa minuli. Tak som išla do mesta a za mnou cupkal aj Edward. Musela som si však najprv vybrať peniaze z účtu, a tak som hľadala banku.
Vošla som dnu a vyzeralo to tam normálne. Išla som teda ku poslednej kolónke a povedala som: „Dobrý deň. Chcela by som si vybrať z môjho účtu peniaze.“
Pani pri kolónke sa na mňa divne pohŕdavo pozrela a povedala: „A máš kľúč?“ Siahla som rukou do vrecka a vytiahla som starý zlatý kľúč.
„Ako sa voláte?“ opýtala sa ma.
„Lucy Waylinová,“ povedala som jasne a dívala som sa na ňu. Jej pohŕdavý pohľad po chvíli zmizol. Na tvári sa jej zjavil nový pohľad – prekvapený.
„Vy ste tá Lucy Waylinová, ktorá je predpovedaná?“ opýtala sa ma zvedavo. Nechápala som, prečo ostala prekvapená. Veď som bola len obyčajná Biela čarodejnica. Obyčajná.
„Áno, som to ja,“ povedala som jej pevným hlasom. Pani pri kolónke sa pevne chytila za stôl a zhlboka sa nadýchla.
„Je naozaj pravda, že vy jediná môžete zachrániť Čiernych čarodejníkov?“ opýtala sa ma tichým hlasom.
„Áno,“ odpovedala som je stále pevným hlasom, aj keď ona pri každej odpovedi potichu zhíkla a zatajovala dych. Čím pevnejším hlasom som jej odpovedala, tým ďalej som spochybňovala svoju odpoveď.
„Čo si myslíte o tom, že si nezaslúžia odpustenie?“ pýtala sa ma. Po tejto otázke by som ostala pre zmenu ticho ja. Sú to predsa moji kamaráti, a to či si zaslúžia odpustenie alebo nie . . .
Pani sa po mne pozerala a čakala na moju odpoveď. Už nebola vyľakaná a ani prekvapená, práve naopak. Bola až príliš zvedavá a dokonca sa natŕčala z okienka, aby na mňa lepšie videla.
„Do toho vás nič,“ povedala som jej jasne. Pani si sadla naspäť na stoličku a na tvári sa jej zas zjavil ten pohŕdavý pohľad.
„Ja len hovorím to, čo sa hovorí aj inde. Predsa boli aj iní Biely čarodejníci. Omnoho skúsenejší a múdrejší,“ hodila po mne ešte pohŕdavejší pohľad a pokračovala: „Prečo to teda nespravili oni?“
Tú chvíľu, čo som tam bola som bola už dosť nahnevaná. Lenže spomenula som si na to, čo mi raz povedal Mark. Boli to skoro také presné slová, ako mi vtedy hovoril on. Lenže štvalo ma, že sa nejaká cudzia osoba do toho pletie.
„Chcem si vybrať peniaze a nie rozprávať o úplne iných veciach,“ povedala som jej tiež pohŕdavo. Celé vybavovanie som sa dívala na hodinky. Bola taká pomalá až som si začala myslieť, že to robí na schváľ.
Keď som konečne vyšla z banky išla som hneď do obchodu. Pokúpila som dosť vecí a ledva som ich doniesla domov. Sadla som si na pohovku a začala som spochybňovať moje názory. Čo ak si naozaj nezaslúžia odpustenie? Nevedela som si predstaviť, že strávim život bez Jamesa.
Zahodila som si to za hlavu a začala som hladkať Edwarda. Teraz mi chýbalo objatie milovanej osoby. Osoby, ktorá ma má aspoň trochu rada. Chýbal mi môj nepravý otec, ktorý mi síce šestnásť rokov klamal, ale mal ma rád.
Chcela som mu už zavolať, ale spomenula som si na to, že mi klamal a tak som naspäť zložila. Chcela som však zavolať Markovi, ale pravdepodobne by to zdvihol otec. Nechala som to tak, ale strašne mi chýbali. Strašne.
Ani neviem ako ale jednoducho som z ničoho nič zaspala. Iba na chvíľočku som si ľahla na posteľ a už som aj spala. Sníval sa mi hrozný sen.
Videla som ako moju mamu zabíja ten strašný Čierny anjel - Selion. Ja som stála v rohu a nič som nemohla spraviť. Len som sa na to dívala. Všetko prebehlo ako pri tom mojom videní.
Zadívala som sa na môjho skutočného otca. Mal obavy o mňa a bol smutný, že zabili moju mamu. Videla som však aj odhodlanie bojovať. Teraz mal prísť ten okamžik, keď ten Čierny anjel vyslal nejaké zaklínadlo na otca. Otcov výraz sa po tomto okamihu zmenil. Mal v očiach strach a bál sa.
A vtedy povedal Selion tie slová: „Aby si nikdy nemohol byť pri svojej dcére . . .“
Nevypočula som si túto vetu do konca, lebo ma niečo prebudilo. Na druhom poschodí niečo behalo. Edward spal pokojne vedľa gauča a tak som ho ani nebudila. Vybrala som sa hore teda sama.
Potichu som skúmala odkiaľ ide ten hukot. Po chvíli ustal, ale akoby tam teraz niekto mal zlosť a nariekal. Pri každých dverách som natŕčala uši a zisťovala odkiaľ ide ten zvuk. Zastala som pri dverách, kde som veľmi málo chodila, lebo mi tá izba pripomínala maminu smrť – moja detská izba.
Chytila som kľučku a rýchlo som otvorila dvere. Vtedy som pociťovala iba malý strach. Bolo mi jedno, či je za dverami Čierny anjel, alebo aj medveď. Čo som tam v skutočnosti videla ma prekvapilo úplne.
Videla som na stoličke sedieť muža, ktorý sa na mňa veľmi zľaknuto pozeral. Prebehlo to strašne rýchlo a jediné, čo som vtedy stihla povedať ešte skôr ako zmizol bolo: „Otec . . .“
Ako som dopovedala slovo, on už zmizol v obláčiku čiernej pary. Bol veľmi vyľakaný, lebo sa na mňa dosť zľakane aj pozeral. Zrejme netušil, že v tomto dome bývam.
Sadla som si na stoličku, kde pred chvíľou sedel aj on. Nemohla som ešte stále uveriť, že som videla svojho pravého otca. Lenže prečo tak rýchlo odišiel? Môže za to tá kliatba, alebo niečo iné? Mala som strach, že ma môj skutočný otec nikdy nebude chcieť vidieť.
Zrazu však započujem štekot zdola. Edward štekal a vrčal na niekoho kto bol dole. Rýchlo som prešla po schodoch a zľakla som sa človeka, ktorý bol ku mne otočený chrbtom. Mal dlhý čierny plášť a v ruke som mu videla prútik.
„Edward, poď sem!“ prikázala som Edwardovi a ten poslušne docupkal ku mne. Stále však vrčal na nepozvaného hosťa. „Kto ste?“ opýtala som sa.
Práve v tejto chvíli som cítila strach. Mohol to byť naozaj ktokoľvek, no určite nie priateľ. Nepozvaný hosť sa len pomaly otočil. Vyrazilo mi dych, keď som spoznala kto to je.
„Selion,“ povedala som si po tichu pre seba. Lenže Selion ma počul a iba povedal: „Presne tak. Som prekvapený, že ma spoznávaš po toľkých rokoch. Vlastne sa cítim poctený.“ Pri poslednej vete sa hnusne zasmial.
„Na zlé sa nedá zabudnúť,“ odpovedala som mu drzo. Bolo mi vtedy jedno, čo mi spraví, ale on sa zas len príšerne pousmial.
„Si rovnaká ako tvoja matka! Drzá a protivná!“ Stačilo málo a už by som mu jednu vlepila, no udržala som sa.
„Čo chcete odo mňa?“ opýtala som sa.
„Mám pre teba ponuku. Nebudeme ťa prenasledovať ak sa vzdáš svojich darov, alebo prestúpiš ku nám. Tak ako sa rozhodneš?“ Odpoveď bola jednoznačná. Nemala som o čom premýšľať.
„Raz vo svojom živote som sa chcela vzdať svojich darov. Bolo to vtedy, keď jeden z hnusných Čiernych anjelov zabil moju . . .“ nedopovedala som, lebo som nevedela ako ju mám nazvať.
„Tvoju nie skutočnú mamu.“ Dopovedal za mňa. Nie rada som s ním súhlasila.
„Asi tak. Vtedy som chcela skoncovať s čarovaním, no nejako to nešlo. O tom druhom nejdem ani hovoriť. Vy chcete aby som ku vám prestúpila po všetkom, čo ste mi spôsobili? Zabili ste moju mamu aj Alexandru. Už dvakrát ste sa pokúsili zabiť aj mňa. Spravili ste niečo môjmu skutočnému otcovi a tak prečo by som sa mala ku vám pridať?“ pýtala som sa ho. Teraz mohol úplne pokojne so mnou skoncovať.
„Asi nevieš s kým sa rozprávaš, však? Kedysi som bol ten najmocnejší čarodejník v celom čarodejníckom svete,“ povedal mi. Myslel si, že po tomto si ho budem vážiť a budem ho brať ako autoritu, no mýlil sa.
„Viem s kým sa rozprávam, s obyčajným vrahom. A boli ste KEDYSI najmocnejší čarodejník a nie teraz,“ odpovedala som mu stále drzejšie. Na Selionovi už bolo vidieť, že aj on už má nervy. Udržal sa však, aby na mňa nevystrelil z prútika smrtiace zaklínadlo.
„Už nikdy sa so mnou takto nerozprávaj! Keby si sa s nami spojila, mohli by sme spolu oživiť tvojich milovaných. Nehovor mi, že by si to nechcela.“ Pomaly sa približoval ku mne.
„Nikdy sa ku vám nepridám! Okamžite vypadnite z tohto domu!“ kričala som naňho. To už mal Selion dosť veľké nervy. Vytiahol prútik a vyslal na mňa zelenú žiaru. Myslela som vtedy len na jedno. Zastaviť to a podarilo sa mi to.
Selion sa na mňa znechutene pozrel a povedal: „Vidím, že tvoja ochrana ešte stále trvá. Keď ťa nemôžem zabiť, tak ťa budem aspoň prebúdzať z tvojich snov.“
Už sa zdalo, že odchádza, no pozrel na mňa a povedal: „Čo sa týka tvojho otca. Prečo si myslíš, že ťa nechce vidieť? Nenávidí ťa! Pripomínaš mu jeho najväčší omyl – jeho lásku k Lucy.“ Oživil vo mne moje obavy.
„To nie je pravda!“ kričala som naňho.
„Tak prečo vždy, keď ho zbadáš tak odíde? Prečo? Lebo ťa nemá rád! Nenávidí ťa!“ Už sa zdalo, že bol na odchode, ale otočil sa a povedal mi: „A čo sa týka Alexandrinej smrti. Dával by som si pozor s kým sa priatelíš.“ Zasmial sa jeho úškrnom a vyparil sa.
Vtedy som spadla na zem a objala som Edwarda. Skoro ma zabil Čierny anjel. Plakala som ako malé dieťa. Čo ak mal predsa pravdu? Čo ak ma môj otec naozaj nenávidí? Nechcela som pripustiť, že má možno aj pravdu. Nechcela som to. Lenže ja som mu jednoducho uverila. Veď on predsa naňho vyslal to zaklínadlo. On vie presne, čo to zaklínadlo spôsobilo.
Nechcela som si to pripustiť, ale on mal pravdu. Stále som nechápala, čo chcel povedať, že by som si mala dať pozor, s kým sa priatelím. Zmocňovala sa ma panika a strašne som sa bála. Nemohla som však tomu podľahnúť, ale musela som vedieť aj pravdu.
Komentáre