Ja a môj svet

Kde bolo tam bolo, na kopcoch pri divokom a dlhom pravom brehu Váhu sídlil na vyššom kopci Bystrický hrad, ktorý si v štrnástom storočí násilnými bojmi podmanil Matúš Čák Trenčiansky. Ten ho obýval, zapísal sa do toho hradu svojím príbehom, no tento príbeh dnes nebudeme rozprávať. Budeme rozprávať príbeh niekoho úplne iného. O dvoch bratoch, čo vlastnú sestru zapredali, lebo zlato a vízia bohatstva im bola cennejšia ako vlastná krv. A to je začiatok príbehu, o ktorom sa bude rozprávať. Tento krásny a nádherný hrad postavený na vysokom brale pomaly prežíval svojich majiteľov, alebo majitelia z neho odchádzali, darovali si hrad navzájom, či ho museli založiť, aby neprišli o všetok majetok, alebo jednoducho prehrali tento hrad v stávke. A tak prichádzalo na koreň a chuť pätnáste a pomaly šestnáste storočie, keď hrad padol do rúk darovaním istému veľmožnému pánovi menom Ladislav Podmanický. Veruže to bol milý pánko, no veruže aj prefíkaný. Mal to on dve ženy, s ktorými mal spolu sedem detí. Svoje dievky rýchlo povydával do bohatých rodov. Anna, Kristína a Margita sa rýchlo porozutekali po Uhorsku a okolí. No jeho syn z druhého manželstva nemal také šťastie a zasiahla ho krutá choroba. Jeho ostatní traja synovia Ján, Michal a Štefan ostali sa starať o otca a aj o Bystrický hrad, ktorý mal byť právom ich po otcovej smrti. Michal bol ten, čo ostal na hrade so svojimi deviatimi deťmi (Ján, Rafael, Burian, Helena, Sára, Katarína, Magda, Ladislav a Anna). Ján, ten, čo odišiel obývať iné zámky, no po svojej nečakanej smrti odkázal svoje dve deti – Ladislava a Margitu – svojmu bratovi Štefanovi, nech sa o ne postará. Aj keď Štefan chcel ísť do kňazského rúcha, bratovo želanie mu bolo prednejšie a po splnení toho, čo mal sa mohol vydať cestou plnej svätosti k Pánu Bohu. A náš Bystrický hrad teda ostal len jednému z bratov po veľkom Ladislavovi Podmanickom- Michalovi. No aj tu sa do neho zahryzla pani smrť a svoj majetok musel rozdeliť svojim deťom. Burian, Helena, Sára, Katarína, Magda a Ladislav sa rozutekali po svete. Len tri jeho deti ostali s ním na hrade až do jeho posledného výdychu. Dvaja najstarší synovia a jeho najmladšia dcéra. A tu začína príbeh, kde hlavnú rolu bude hrať Bystrický hrad, ktorý nám rozpovie o vzťahoch, o láskach, o intrigách, čo sa diali vo vnútri hradu. Ale nebude to hneď, čo budeme obývať a opisovať krásne maľby v Bystrickom hrade. Tento príbeh začína totiž úplne inak. Tento príbeh sa totiž začína na opačnej strane Váhu. Kde nebolo nič iné len dediny a dedinčania. Len vysoké skalnaté hory Manína a husté lesy Bystrice. Ten príbeh sa už písal dlho, no teraz, keď mládenec dosiahol hranicu muža, tak je na čase, aby tento príbeh dopísal on sám. Je to predsa jeho život. O kom je reč? Už sme tu spomínali, že na najvyššom mieste Manína za skalou sa nachádza vchod do samotného pekla? Neveríte, choďte tam a pozrite sa osobne, no verte mi – ak ste človek, ktorý spáchal zlo, tak sa už odtiaľ nedostanete a už naveky vás budú oblizovať pekelné plamene. Preto ľudia mali z toho miesta strach, vraj služobníci pekla čakajú pri tom vchode, aby nachytali nových prisluhovačov, ktorý budú prikladať drevo pod kotol. Odvážni mladí chlapci tam hľadali dobrodružstvo, no často krát tam len našli svoju smrť na strmých bralách skál. A práve pri vchode do pekla sa raz našlo dieťa v prútenom košíku položené na slame v hrubom kabáte so záplatami. Nechala ho tam mladá žena, ktorá sa po tomto rozhodnutí opustiť svojho syna rozhodla ukončiť svoj život pádom do prázdnoty z najvyššej skaly. Bola to chudobná deva, ktorá sa zaplietla s mocným grófom, ktorý raz za čas prišiel na Bytrický hrad. Po tom, čo ju odvrhol aj s dieťaťom chcela takto ukončiť svoj život, ktorý pre ňu prestal mať zmysel. Dedinčania pod skalami Manínu vraj počuli jej výkrik, a potom len dutý dopad. Dokonca sa našli muži, ktorí hľadali jej malého syna, dokonca sa našli aj takí, čo si mysleli, že sa zhodila zo skaly aj s ním. Len v tichých mysliach sa pohybovali názory, že toho chlapca si zobralo samotné peklo. Vraj je s ním amen a nikdy ho neuvidia. Vraj je mučený v reťaziach v útrobách skál Manínu. Ale kde je pravda? To vie len sám chlapec, ktorého si osvojili čerti túžiaci po človeku. Ktorý si mysleli, že človek v ich radoch, ktorý by nemal rohy a čertí chvost, by bol ľahko prehliadnuteľný medzi ľuďmi a tým by ľahšie dokázal nalákať ľudí – zlých ľudí – do pekiel. Ale náš hrdina mal predsa len svoju hlavu. Nenechal sa ovplyvňovať, no mohol byť vďačný týmto pekelným bytostiam, že si ho osvojili. Že peklo je len zlé? Nezmysel. V pekle neznesú dobrú dušu, v pekle vítajú len zlé bytosti. Fámy o tom, že peklo je zlé a mučí dobrých ľudí rozniesli ľudia, ktorý spáchali zločin a samotného pekla sa boja. Peklo je niečo, čo ste doteraz nepoznali, kam ľudská noha nevnikla, kde sú možno dokonca niekedy pevnejšie vzťahy ako v skutočnej rodine. Kde samotný - diabol, satan, lucifer, pán pekelných plameňov - si obľúbil naše ľudské dieťa. Nášho Mateja, čo otca mal bohatého baróna Medňanského a chudobnú dedinčanku Máriu Lipanskú. Toho, čo práve v tejto chvíli trval na svojom a robil v pekle rozruch, lebo sa chce dostať do ľudského sveta, lebo chce zistiť, čo je to láska. „Láska neexistuje, chlapče môj,“ dohováral mu starší čert, čo sedel opretý o paličku a po smutne sa naňho pozeral. Medzi prstami si žmolil chlpy o svojej sivastej brady. „Neexistuje? Tak prečo o nej vtáky štebocú? Prečo sa ľudia berú v kostoloch? Prečo si ju mladí ľudia vyznávajú?“ mladý chlapec, čo dovŕšil prednedávnom sedemnásty rok života pobehoval po tmavých zákutiach pekla a hľadal niekoho, kto by s ním súhlasil. Kto by mu povedal, že láska je. Veď nemôže neexistovať, keď ľudia o nej píšu v knihách. „Lebo ľudia sú hlúpi!“ namietal ďalší čert, z tých, čo mladého Mateja doniesli do pekla. „Ale aj ja som človek,“ tieto slová mladý chlapec povedal s prefíkanosťou v hlase a s lišiackym úsmevom. Tmavé vlasy, ktoré mu spadali do tváre si odhrnul a na chvíľku zastal. Prekrížil si ruky na hrudi a poprezeral si rad za radom všetkých, čo tam sedeli a radili mu, aby do sveta ľudí nešiel. „Ale ty si vyrastal v pekle! Tam vonku sú len intrigy, ľudia klamú, robia si navzájom zle!“ namietal znovu ten starší čert. „Myslím, že od pekla sa to moc nelíši,“ trval si na svojom Matej. Schytil zo zeme papek o dĺžky asi troch lakťov a vystrčil ho pred seba ako meč. „Bojovať viem, klamať a rozoznávať klamstvá som sa učil od tých najlepších,“ koncom palice, ktorú držal štuchol tretieho čerta, čo v rovnakom čase sa narodili, a tak spolu vyrastali ako bratia. „Adam, bratku, veď ty sám si chcel okúsiť, či sú bratia Podmanický taký obratní v boji ako sa o nich hovorí.“ Čert, čo Adam sa volal uvažoval dlho, nakoniec sa s rovnakým úsmevom usmial na svojho kamaráta a schytil palicu, pomocou ktorej sa vyšvihol na čertovské nohy. „Čert pobehujúci medzi ľuďmi, toto ani lucifer nevidel a neslýchal! On vám to nedovolí, on vám to zakáže, vykáže z pekla!“ strachoval sa najstarší čert, zakladal si do dlaní hlavu a nahlas nariekal. „No, to sa ešte uvidí, či ma strýc Lucifer, ktorého sa tak strašne bojíte, nepustí medzi ľudí,“ Matej si čupol na veľký plochý kameň a v modrých očiach mu prebehla iskra šibalstva. „Nevolaj ho strýko, lebo ťa opäť začuje a nenechá nás vyspať sa ďalšie tri mesiace!“ znovu sa ozval starší čert cez svoje nariekanie. „Ale berme to z tej lepšej stránky,“ zapojil sa do témy Adam, ktorého nadchla vízia toho, že si zmeria sily s bratmi Podmanickými. „Ak nás strýc Lucifer,“ zaškeril sa na Mateja, „vyhostí z pekla, tak sme v suchu. Pôjdeme do sveta ľudí, mňa zbaví čertovských rohov, chvosta, čarov, ktorými oplývam a môžem tam rovno ostať.“ Čupol si vedľa Mateja, bratsky ho objal okolo ramien a zoširoka sa usmieval, no dlho to netrvalo. Plamene sa zrazu s ostrosťou rozhoreli a uprostred miestnosti, kde sa čerti dohadovali sa objavil vysoký muž s vlasmi tmavými ako uhol, pohľadom strohým ako orlí zrak, s tmavým plášťom, ktorý zahaľoval jeho bytosť a robila ho ešte temnejším. S rohami na hlave najväčšími, ako nikto v tomto pekle nemal. Všetci si ihneď kľakli, keď zbadali svojho pána Lucifera. Len sám Matej čupel na tej istej skale s tým istým úsmevom na perách. „Takže strýc Lucifer?“ nadvihol tento vysoký muž jedno svoje obočie a jedným strohým úderom ruky udrel Adama kľačiaceho po jeho ľavej strany poza uši. „Au, ale ja som to ako prvý nepovedal,“ ihneď namietal Adam pošepky, no dalo sa to veľmi ľahko počuť. Samotný Lucifer len prevrátil očami. „Matej, Matej....ty ľuďom nedáš pokoj?“ „To hovorí ten pravý, čo ľudí láka na ich slabosti do samotných pekiel,“ čo sa týkalo vzťahu Mateja a samotné Lucifera, tak bol príliš jednoduchý. Iný čert, jeho prisluhovač, by za takéto správanie už dostal výprask, štyristo rokov by musel slúžiť na najnižšom bode pekla, kde by strážil tých najhorších ľudí. Ale možno to bolo tým, že Matej nebol čert, ale ľudská bytosť. Alebo v tom možno bolo niečo iné. „Vážne tam chceš ísť? Matej, ľudia nie sú ako my.“ „Už som počul, je to tam plné intríg, klamstiev, bitiek, ľudia sú prefíkaní, no aj ja som človek a chcem....chcem presne vedieť, čo je tá láska,“ nášho hrdinu len toto slovo dokázalo nadchnúť tak, že by dokázal opustiť svoj domov a vydal sa hľadaj aj stratený poklad Matúša Čáka Trenčianskeho. „Láska?“ Lucifer sa hurónsky zasmial. „Synak,“ postúpil k nemu, chytil ho za rameno a svojimi tmavými očami sa zapozeral do tých jeho. „Ľudia ťa môžu prepichnúť zbraňami, klamať ti, okradnúť ťa, ale nič ti viac neublíži ako sklamanie z lásky. Je to bolesť, ktorá trvá aj roky a nezahojí sa hneď, napriek tomu to chceš skúsiť?“ „Ty ma chceš odlákať,“ Matej prižmúril oči. Premeral si pána temnôt, aby dokázal prísť na to, ako o tom Lucifer mohol toľko vedieť. Ale nikto sa ho neopovážil pýtať takéto detaily, lebo nikto nevedel akú má práve náladu. Raz sa ho spýtali, že prečo kreslí maľby na stenách v jaskyniach – tí, čo sa ho to pýtali si nemohli sadnúť na svoje zadky celý mesiac. Ktohovie prečo. „Ale ja sa nedám.“ „Si pravý čert, aj keď rohy a chvost nikdy nebudeš vlastniť,“ stlačil mu plece. „Dobre teda, pôjde s tebou aj Adam. Ak budete chcieť, tak sa vráťte kedy chcete. Dám ti na cestu pár vecí, aby si prežil, aby si nezabudol na to, odkiaľ a kým si bol vychovaný, no teraz Adam – ty pôjdeš so mnou, dám ti ešte inštrukcie, mám pre teba úlohu,“ a s jedným lusknutím prstov sa zdvihol v miestnosti dym a Lucifer s Adamom zmizli. Ešte v ten večer sa Matej a Adam niesli na chrbtoch čiernych koňoch a ich cesta viedla pomaly k hradu bystrica, kde ich poslal sám Lucifer, že začať by mali odtiaľ. „Čím ťa poveril?“ spýtal sa zvedavo Matej. „Niečím, čím som sa zaprisahal, že neprehovorím, lebo by som stratil hlas na celý deň.“ „No...a kde je problém, aby si mi to nepovedal?“ uškrnul sa zvesela. „To, žeby som nemohol hovoriť jeden celý deň.“ „Mne by to problém nerobilo,“ na čo sa Matej zasmial a Adam sa chvíľku hral na urazeného. „A čo ti dal Lucifer za dary na cestu?“ „Mešec, čo zlato vydáva a je bezodný, najjemnejší prach z pekiel, vďaka ktorému môžem rýchlo v kúdoloch dymu zmiznúť a orlie pierko – biele pierko.“ „Biele pierko? O-orlie pierko?“ Adam trhol uzdami svojho koňa tak, že ho až zastavil. Matej sa prekvapene otočil na svojho kamaráta, čo čertovské rohy schovával za čapicu a chvost mal obmotaný okolo hrude. „Áno, čo je na tom zvláštne? Povedal mi k tomu len to, že sa dá ním čarovať, obmedzene, ale dá.“ „Hovorí sa, že to pierko mu dala istá čarodejnica, ktorá obýva lesy v blízkosti Bystrického hradu. Vedma, veštkyňa, ježibaba, striga...“ „Prejdi radšej k priamemu pomenovaniu, prečo si ostal taký prekvapený?“ „Lebo to pierko Lucifer nedal z rúk celých dvesto rokov, čo ho dostal. Ani tým najvernejším ho nepožičal a ani neukázal,“ kopol koňa so bránice, aby sa rozhýbal ďalej po ceste. „Je len zvláštne, že tebe, obyčajnému človeku, ti ho daroval. Dosť zvláštne, teraz ma napadá.....no, to je jedno.“ „Hovor, Adam, nič mi netaj,“ Matej tiež rozhýbal svojho koňa, aby nezaostával, no taktiež nechcel zaostávať pri vedomostiach o tomto záhadnom pierku. „Hovorí sa, že Lucifer podľahol raz čaru krásnej ženy, s ktorou mal syna. Len ma napadá, či ty.... nie si jeho syn,“ Adam po ňom potajomky šikmo zazeral. Nedokázal sa na neho pozrieť priamo. „Nie som si istý...ale zas by to vysvetľovalo všetko, čo sa deje. Ako ste ma prijali do pekla, aj keď som človek, čo mi vystrojil na cestu, že neschytám päť a dvadsať po zadku bičom, keď niečo vyvediem, či ho urazím...myslíš, že by som mohol byť?“ Na toto mu však presne neodpovedal. Adam len mykol plecami a v tichosti išli ďalej v ceste. Zastavili sa až neskoro v noci v hostinci U Bystričky, kde sa zložili k spánku, napojili kone a dobre sa najedli. Zajtra mali už ísť na Bystrický hrad, museli sa vyspať, aby Matej išiel hľadať tú ospevovanú lásku a Adam splnil úlohu, čo mu dal sám Lucifer – čo sa pre čerta pokladá za česť.