Počula som kroky, ktoré smerovali k mojej izbe. Určite to bol Mark alebo Tom. Už mi bolo jedno, že som sa sem vrátia. Už som sa nehnevala, že mi klamali. Teraz som sa nehnevala na nich ale na môjho skutočného otca.
Pomaly sa otvorili dvere a pomaly do nich vošiel Mark. Ostal úplne ako z kameňa. Neveril vlastným očiam, keď ma am videl sedieť na posteli a plakať.
„Lucy!“ skríkol a s úsmevom na tvári sa hrnul ku mne. Kľakol si a tuho ma objal. To objatie bolo strašne silné, ale aj emotívne. „Som tak rád, že ťa znovu vidím. Ani si to nevieš predstaviť ako si nám chýbala. Ach, Lucy,“ vzdychol si a videla som, že má v očiach slzy.
Nechtiac sa mi chytil pevnejšie ruky a ja som pocítila ostrú bolesť v mojej ruke. Skríkla som od bolesti a Mark sa hneď odtiahol.
„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa ma. Zbadal však, že si držím ruku a pravdepodobne to pochopil. „Poď odveziem ťa do nemocnice,“ povedal a chytil ma za zdravú ruku.
Bolo to zvláštne, keď ma ťahal po schodoch. Hlavne, keď som videla svoj starý dom. Tento dom som považovala za domov, dokým som sa nedozvedala pravdu.
Vyšli sme pred dom a zbadala som tam úplne cudzie auto. Auto staršieho typu a modrej farby. Mark mi otvoril dvere pri spolujazdcovi, aby som si sadla. On si zatiaľ sadol na miesto vodiča. Zhrozila som sa, že bude šoférovať Mark.
„Ty budeš šoférovať?“ opýtala som sa a pri tom som sa zhrozila. Mark sa len usmial a povedal: „Milá Lucy. Pokiaľ si tu nebola a my sme sa o teba strachovali ja som si urobil vodičský preukaz.“ Trochu ma to upokojilo, ale nevedela som ešte odkiaľ má to auto.
„A to auto? Odkiaľ ho máš?“ Mark sa len zasmial a naštartoval auto. Vyšiel na cestu a povedal mi: „Pravdepodobne si zabudla, že som mal vlastne narodeniny,“ pozrel sa na mňa a pousmial sa. „Otec mi ho dal na narodeniny.“ Pri slove otec so mnou striaslo.
Napadlo ma, že už teraz by som mohla ležať niekde mŕtva, keby ma môj skutočný otec nezachránil.
„Som tak rád, že si sa vrátila. Otec bude šťastný, tak sa o teba bál,“ povedal a chytil ma okolo pliec.
„Tom nie je môj otec,“ povedala som odmerane. Mark stiahol ruku. Začali mi tiecť slzy po líci a nemohla som ich vôbec udržať. Radšej ma mal nechať umrieť ako ma zachrániť a potom odhodiť. Mark z ničoho nič zastal pri okraji cesty a pozrel sa na mňa.
„Lucy, čo sa ti stalo?“ Nevedela som, čo mu mám povedať.
„Skoro som zomrela.“
„Čo?!“ skríkol Mark nechápavo. Ešte viac som začala plakať a hlavu som si založila do rúk.
„Čarodejník, ktorý zabil moju skutočnú mamu ma vylákal do lesa a tam ma...“ nedokončila som, lebo som jednoducho nemohla.
Vtedy mi bolo jedno, či zomriem alebo nie. Lenže teraz, keď si spomeniem, že by som tu teraz nebola...
„Ale ako si sa odtiaľ dostala?“ opýtal sa ma nedočkavý, ale aj vystrašený.
„Sedela som na zemi pri strome a dívala som sa naňho ako sa pomaly ku mne približuje a chce ma zabiť. Prechádzal mi po hrdle nožom a smial sa...“ hovorila som to neprítomne. Stále som behala myšlienkami niekde úplne inde – k otcovi.
„Lucy, ale ako si sa odtiaľ dostala?“ Zadívala som sa na chvíľu na Marka a povedala som mu: „Zachránil ma otec.“ Otočila som sa späť a zadívala som sa na palubnú dosku.
„Ale veď otec je v hlavnom meste a nemohol prísť za tebou,“ hovoril Mark a nechápavo krútil hlavou.
„Zachránil ma môj skutočný otec,“ povedala som a v duchu som sa usmiala, aj keď v srdci ma zabolelo.
„Tvoj skutočný otec? Ty si ho videla? Ale ako?“ Nejako som sa nemohla vyjadriť. Nešlo mi do hlavy, že len pred chvíľou som bola blízko smrti. Len nedávno som stála vedľa skutočného otca, ktorý mi zachránil život.
Lenže je to aj skutočný otec, ktorý ma opustil ešte, keď som bola malá. Opustil ma aj teraz a bez slov. Vlastne so slovami: Nevyhľadávaj ma, lebo ťa nenávidím!
„Mark, prosím ťa. Nechcem o tom hovoriť je to pre mňa...ťažké. Odvez ma do nemocnice,“ povedala som a pomaly som sa oprela o sedadlo a utrela som si oči. Mark naštartoval auto a pomaly sme prešli do nemocnice. Občas na mňa kútikom oka pozrel, ale aj tak asi nič nevyčítal.
V nemocnici mi povedali, že mám zlomenú a aj naštiepenú kosť v ruke a dali mi ju do sadry. Vôbec nič som nehovorila. Mark im povedal, že som spadla zo schodov a oni tomu uverili.
Vlastne im ešte aj niečo iné hovoril, ale to som už nepočúvala. Bola som duchom neprítomná a stále som myslela na ten hrozný okamih v lese.
Boli sme na ceste domov, keď som povedala: „Mark, odvezieš ma do Derites?“ opýtala som sa ho.
Chvíľu nič nehovoril, ale pravdepodobne iba rozmýšľal či áno alebo nie.
„Nie, Lucy. Nemôžem ti to dovoliť, aby si zas odišla od nás,“ namietal Mark.
„No.. dobre. Chcem si ísť iba pre moje veci, dobre?“ Chcela som sa tam naspäť vrátiť a bývať v mojom rodnom dome. Lenže nemohla by som ísť od nich preč.
„Dobre. Pôjdeme, ale iba po veci,“ povedal a odbočil doprava. Zdalo sa mi čudné, že Mark vie kde je to mesto, tak prečo ma tam neprišli hľadať?
„Prečo ste neprišli za mnou?“ opýtala som sa Marka.
„Lucy, nemohli sme. Ten dom je chránený a iba málokto sa tam môže dostať. Otec sa nemôže dostať ani len do toho mesta, lebo už nečaruje. Ja by som sa tam dostal, ale ten dom by som nevidel,“ povedal a odbočil na cestu do mesta Derites.
„A prečo by si ho nevidel?“ nechápala som. Kathryn ho videla a aj jej mama. Dokonca aj sused od vedľa a aj Tim. Tak prečo nie Mark?
„Ten dom je jednoducho chránený. Ty si ho predtým nevidela, ale teraz si jeho právoplatnou majiteľkou. Napríklad susedia okolo neho ho vidia tiež, ale nemôžu ísť do vnútra, dokým im to nepovolíš. Oni môžu iba ukázať ostatným kde to je, ale inak nie,“ povedal Mark a zastal uprostred mesta.
Bolo zvláštne byť zas tu. Bola som tu aj ráno, ale teraz sa vraciam, aby som sem už neprišla.
„Riverblack. Tam zahni,“ povedala som Markovi a ukázala som na jednu z uličiek. „Tu zastav!“ povedala som mu, keď som zbadala dom číslo 342.
„Kde je ten dom?“ opýtal sa ma Mark a obzeral sa po okolí.
„Tu pred nami. Dom číslo 342,“ povedala som mu a Mark sa zahľadel na miesto pred nami. Ja som už bola pri dverách, keď som zistila, že sú pootvorené. Obzrela som sa na Marka a naspäť na odchýlené dvere.
Pomaly som ich otvorila a čakala som, čo sa stane.
Hneď ku mne pribehol Edward a začal po mne skákať. Obzerala som sa, ale nič tu nebolo rozhádzané. Počula som však hore na poschodí kroky.
„Hneď sa vrátim,“ povedala som Markovi a išla som potichu hore. Počula som ako Mark hovorí: „Tak dávno som ťa nevidel. Ty môj chlpáč.“ To asi nepatrilo mne.
Bola som hore, ale nevedela som, odkiaľ išli tie kroky. Zrazu niečo spadlo na zem. Vychádzalo to z kúpeľne, a tak som ich pootvorila. V zrkadle som zbadala jeho odraz. Rýchlo som otvorila dvere a vletela som do kúpeľne.
Zľakol sa a hľadal svoj prútik, ktorý bol položený na umývadle. Pozrel sa naň a chcel ho zobrať, lenže ja som bola rýchlejšia. Zobrala som prútik do mojej zdravej ruky a povedala som: „Prečo?“
Zadívala som sa na otca a pocítila som ukrutnú bolesť v očiach. Pozrela som sa do zeme a pocítila som, že mi stekajú slzy po líci. Zrazu som pocítila otcovu ruku na mojej tvári, ako mi utiera slzy. Sklopila som prútik a nevedela som zo seba vydať ani hlások.
„Mám ťa rád, Lucy, ale som prekliaty. Bude lepšie ak sa už nikdy neuvidíme,“ povedal a ťahal svoj prútik z mojej ruky. Nepustila som ho a stále som ho kŕčovite zvierala. „Lucy, nesťažuj mi to,“ povedal a potiahol silnejšie.
Pustila som ho a on si ho zobral.
„Neodchádzaj, prosím,“ prosila som ho. „Prosím!“ zúfalo som sa ho pokúšala presvedčiť.
„Mám ťa veľmi rád a nikdy na teba nezabudnem. Tak veľmi sa podobáš... mame.“ Nemohla som sa udržať a objala som ho.
Objala som ho tak pevne ako som len mohla. Nechcela som ho už nikdy pustiť.
„Už musím ísť...“ hovoril stále. Jeho ruka mi prechádzala po mojich vlasoch a počula som nešťastný povzdych.
Odtiahol sa a donútila som sa naňho pozrieť. Aj keď som cítila ostrú bolesť, nepoddala som sa jej. Chcela som si zapamätať jeho tvár.
„Už musím ...“ Videla som na ňom, že aj on plače. „Vráť sa naspäť do Salzstanu. Je to tu pre teba až priveľmi nebezpečné.“ Pohladil ma po líci, a ešte povedal: „Ahoj dcérenka moja.“
„Ocko!“ povedala som a už som sa úplne rozplakala. V tom zmizol.
Kľakla som si na kolená a plakala som ďalej. „Ocko!“
Počula som kroky hore po schodoch a do kúpeľne vošiel Mark.
„Čo sa deje Lucy?“ opýtal sa ma a pevne ma objal.
„Opustil ma...“ povedala som a utrela som si slzy, lebo som zbadala ne zemi obálku. Na nej bolo moje meno. Ten rukopis dom poznala. Bol človeka, ktorý práve odo mňa odišiel.
„Všetko bude v poriadku,“ povedal Mark a pomaly ma dvíhal zo zeme. Ja som si slzy utrela do najbližšieho uteráka a povedala som: „Už je mi lepšie.“ Mark po chvíli odišiel a ja som tam ostala sama.
Môj plač utíchol preto, lebo ten list mi priniesol nevyslovenú útechu.
Zodvihla som ho zo zeme, otvorila som ho a čítala: „Drahá dcérenka. Keď toto čítaš, už ma pravdepodobne nikdy neuvidíš. Určite sa pýtaš: Prečo? Som prekliaty a moje prekliatie súvisí s tým, že keď si pri mne si v tom najhoršom nebezpečí. Selion ma preklial tak, aby som pri spojení s tebou poslal na teba Čiernych anjelov. Tak je to aj s tvojimi blízkymi. Neochráni ťa ani žiadne ochranné kúzlo. Prosím nepokúšaj sa ma hľadať a odsťahuj sa naspäť do Salzstanu. Máš tam svoju rodinu a len tá vie, ako ťa má ochrániť. Je mi to veľmi ľúto, že som nemohol byť pri tom, keď si vyrastala. Viem, že ti to nikdy nevynahradím, ale nikdy sa nevzdávaj. Keď raz niekto zničí Seliona, zničí všetky jeho prekliatia. Nikdy na teba nezabudnem. Tvoj otec.“
Na konci obálky bolo malým písmom niečo napísané. Strašne malé písmenka: N A T S Z L A S 0 0 :0 1 O 8 . 2 0 . M O D J O V T.
Nechápala som ,čo to mám znamenať. Možno sa pomýlil a iba si niečo zapísal.
Pobalila som si veci z horného poschodia a ešte raz som sa tu poobzerala. Nakukla som do svojej malej detskej izby. Otec mal pravdu, keď povedal, že mi už nikdy nevynahradí ten stratený čas. Lenže ja to nikdy nevzdám. Budem hľadať Seliona až dokým ho nezničím, alebo on mňa. Otec mi nemusí vynahradzovať ten stratený čas. Jediné, čo som chcela od neho, aby so mnou strávil moju budúcnosť.
Mala som taký dobrý pocit, že on bude moja budúcnosť a tohto som sa nechcela vzdať. Na chvíľu som zavrela oči a videla som v tejto izbe môjho otca, ako drží na rukách malé dieťa. Bol o niečo starší, ale na jeho tvári bol šťastný úsmev. Do izby som však vošla ja. Staršia a tiež šťastná. Otvorila som oči a chcela som to vidieť aj naživo.
„Presne takto si to predstavujem,“ povedala som si pre seba a zavrela som dvere. Mala som taký pocit, že určite v tomto dome budem šťastná.
Zniesla som dole moje pobalené veci a pribalila som veci aj zdola. Ešte som sa poobzerala, či som náhodou niečo nezabudla.
„Máš všetko?“ opýtal sa ma Mark.
„Myslí, že áno,“ povedala som sa zamkla som vchodové dvere. Kľúče som schovala do bundy a ešte raz som sa pozrela na dom.
„Lucy, kam ideš?“ opýtal sa ma známy hlas. Otočila som sa a zbadala som Kathryn. Podišla som ku nej bližšie a povedala som jej: „Idem naspäť... domov. Dnes ráno sa mi niečo stalo a musím to zmeniť. Kathryn tu máš kľúče a môžeš pokračovať vo výrobe...“ povedala som a podávala som jej kľúče od domu.
„Ale Lucy, čo tým myslíš? Kam ideš a preč?“ opýtala sa ma nechápavo.
„Už som povedala, že idem domov. Len ťa poprosím o jedno – otvorte ten obchod a vyrábajte ďalej tie výrobky,“ povedala som a zahľadela som sa jej do očí.
„Ale ty predsa vieš, že to nejde. Ja to neviem vyrábať a ani moja mama...“
„S tým si nerob žiadne starosti. Ja sa o to postarám, ale vy sa postarajte o obchod, dobre?“ opýtala som sa jej a ona prikývla.
„Dobre teda. Kathryn, odkáž aj tvojej mame, že ja sa vrátim. Najprv musím niečo urobiť a až potom sa sem môžem vrátiť,“ povedala som jej a objala som ju.
Išla som naspäť k autu, keď som ju počula ako hovorí: „Ty ho chceš zabiť, však? Prosím nerob to! Nepodarí sa ti to, ani ostatným sa to nepodarilo.“
Pozrela som sa na ňu a pousmiala som sa: „Lenže ja mám na to motiváciu a nikdy to nevzdám:“ Nasadla som a naposledy som zamávala Kathryn. Aspoň zatiaľ.
Odišli sme za mesto a hlavou mi vírili všetky myšlienky na toto mesto. Kathryn, Jessie, starý mamin sused, les, obchod a otcov list na rozlúčku.
Ešte raz som ho vytiahla a čítala odznova.
„Mark nevieš, čo znamená toto: N A T S Z L A S 0 0 : 0 1 O 8 . 2 0 .M O D J O V T,“ povedala som mu a nechápavo sa na mňa pozrel.
„Nie, neviem.“
Schovala som si list do vačku a potom som sa len dívala von oknom.
Komentáre