Ja a môj svet

     Život je zvláštny.
     Niekedy si myslíš, že horšie už sani nemôže byť. Zrazu BUM! a je to ešte horšie. Ani nevieš ako a si na pokraji nervového zrútenia. Padneš do hlbokej priepasti plnej strachu, nepochopenia, straty, bolesti , smútku,....
     Dalo by sa ďalej pokračovať, ale každí má z niečoho iného strach. Každí svoj strach skrýva za chabé výhovorky typy: "Nie, ja nepotrebujem pomoc. Vážne, nebojím sa toho. Je mi jedno ako si vyberieš. Vážne, nič mi nie je!"
     A pritom chceme vykričať všetkým úplne inú pravdu. "Pomôž mi, prosím! Som na dne! Nevládzem žiť! Bojím sa toho! Vyber si to, čo ťa urobí šťastným, ale nerob nešťastným mňa. Je mi zle z tohto sveta! Nechcem už žiť! Chcem zomrieť.."
     Spoznali ste sa tu niektorí? Možno aj áno. Tí, čo sa tu spoznali, vedia čo je to za bolesť. Tá ničota, ktorá nemá konca a stále sa so svojimi pocitmi hrnieme kdesi do záhuby. Niektorí to jednoducho vzdajú. Skončia predčasne svoj boj a níjdu už len ich telá, ktoré sa v chlade schúlili na zemi a niekde na tichom mieste poslednýkrát vydýchli.
     Jedna ruka rozrezaná a v druhej tá vec, čo urýchlila odchod z tohto sveta - žiletka. No niekedy si ich smrť nájde inde. Igelitové vrecko na hlave, obesenie, koľajnice, skok z mosta do studenej rozbúrenej rieky. Myslíte si, že títo ľudia, čo to spravili, alebo chcú spraviť, nie sú normálny a potrebujú ísť na psychiatriu?
     Pravda je taká, že títo ľudia nemajú inú možnosť - aspoň podľa nich nie. Oni sú už tak zaslepení bolesťou a smútkom, že nehľadajú pomoc, ale radšej ukončia svoj život.
    Problém je aj to, že de by mali hľadať pomoc? Polícia? Nemocnica? Linka detskej istoty? Všetci vám ponúknu len prázdne slová - a však česť výnimkám, ktoré pomôžu a ani nemusia, a pritom to sú obyčajní ľudia. Všetci vám ponúknu len prázdne slová. To však zúfalému človeku nepomôže nijako.
    On chce niečo iné. Chce pocítiť, že vo svete nie je sám so svojou bolesťou. Chce pocítiť, že aj on môže zažiť lásku blízkych priateľov a šťastie. Chcú nájsť pochopenie. Chcú nájsť riešenie problémov, no niekedy to riešenie nenájdu. Radšej sa odovzdajú smrti.
     Viem aké to je pre nich hrozné. Síce mám zopár kamarátov. Zdravú rodinu, ale aj tak trpím.
     Neraz som chcela zobrať aj ja žiletku a povedať: "Zbohom!" Môj problém je v tom, že sa bojím smrti. To je úžasné čo? Už dávno som nemusela dýchať. Mohla som si tiež zobrať život, a tak sa zbaviť všetkých problémov a starostí. Lenže ja sa bojím smrti.
     Síce trpím skoro každí deň, ale život si nezoberiem. Priznám sa! Nemám na to odvahu. Som jednoducho zbabelec! Kvôli tejto vlastnosti ešte som. A prežila som toho už dosť. Nehovorím, že som hrozne týraná, ale možno nemám od toho ďaleko.
     Určite sú však na svete ľudia, ktorí trpeli a trpia určite viac ako ja. Ja som musela znášať na základnej škole vysmievanie, ponižovanie, poškodzovanie osobných vecí - šikanovanie. Určite sa pýtate, že prečo som to nepovedala učiteľom. Čo by z toho bolo? Akurát by to bolo ešte horšie ako to bolo. Bohužiaľ som to nejako prežila. Prišla som však o moju najpriateľku. Otočila sa mi jednoducho chrbtom, lebo pre ňu som nebola dosť dobrá. To by ste čakali od priateľky, ktorú poznáte od detstva? Ja teda nikdy. No stalo sa.
     Vtedy sa to stalo. Týždeň som sa s nikým nerozprávala a utiahla som sa do seba. Odvtedy neverím skoro nikom, hlavne chalanom nie. Ostaa pri mne iba jedna kamarátka, ktorú mám rada, ale so svojim trápením sa jej nezverujem. Nerada vidím, keď sa iní trápia pre moje trápenie.
     Prišla stredná škola a ja som konečne vypadla zo základky. Bola som priam šťastná. S mojou kamarátkou sme tam nastúpili spolu. Všetko bolo zrazu iné. Spolužiaci sú noví a úžasní. Nezmenila sa však jedna vec - ja a môj postoj ku iným ľuďom. Stále som bola nedôverčivá.
     Pomaly som si začínala uvedomovať, že moje trápenie sa končí. Keď som už bola celkom v poriadku - spokojná so životom, začala mi ho ničiť moja staršia sestra. Stále mi dávala najavo, že som sprostá tučná, škaredá,... Kto to pozá, tak vie o čom hovorím.
     Viem, že nie som žiadna vychudnutá slečinka, ale mám svoj dobrý rozum a predovšetkým zdravé myslenie, ktoré jej chýba. Áno, som trošku tučnejšia a to, že nei som pekná už dávno viem aj sama. Musí mi to dávať však na oči? Toto robí vlastná sestra? Dávala som si falošné nádeje, že to bude v poriadku. Stále sme sa hádali. POsledné dva mesiace je to s ňou na nevydržanie. Bije ma a to doslovne, pre úplné blbosti.
     Raz som to už nevydržala a zahundrala som si niečo nesúhlasne pre seba. Čo som hneď neletela zo stoličky? Už som to v sebe neudržala a vynadala som jej, aj keď ja vôbec nenadávam. Začala ma mlátiť do chrbta. Chabo som utiekla do obývačky a pretrpela som moje trápenie a bolesti.
     Večer som nemohla zaspať kvôli modrinám, čo som mala na chrbte. Stále si dávam tie zbytočné nádeje, že to bude lepšie. Je to len horšie a horšie. Zabila by som sa, aj tak tu už nemám žiadne ciele. Jediné, čo ma drží na tomto svete je moja jediná kamarátka. Len kvôli nej som tu na tomto tak nespravodlivom svete.
     Svoje trápenie dávam do písania mojich poviedok, kde postavy prežívajú moju bolesť, alebo hrám na pokeci RPG. Sú to vymyslené postavičky ale každí z nich prekonal niečo ťažké. Máme vlastný svet, lebo tento sa nám nepáči. Občas sa tam nájdu tak výborní ľudia, že ľutujete, že nebývajú niekde blízko vás. Mám tam svoj nick. Mám tam svojich ľudí, ale ozajstných kamarátov mi len trochu vynahrádzajú. Napriek tomu, že im moc neverím mám ich veľmi rada.  Ak niekto hrá RPG kto to číta tak skúste hadat kto som ....malá rada moje iniciály sú A.M.
     Moje posledné slová k tomuto článku chcem venovať tým ,čo nevládzu žiť ako ja. Nekončite so svojim životom. Je to ten najkrajší dar od Boha. Nedajte sa vyprovokovať idiotmi, ktorí vám ho ničia. Ja verím, že spravodlivosť existuje a ich trest ich neminie.....Preto všetkých prosím. Nešťastní odložte svoje plány na samovraždu a tí šťastní...pomôžte im s týmto svetom....Na svete nie sme sami s našou bolesťou len sa treba poobzerať okolo. Ja som bola úplne sama pomaly. Moja záchrana? Poviedky. Odvtedy som do nich zamilovaná, lebo ma prinútili myslieť na to ako sa skončí osud mojej postavičky a nie na môj vlastný život. Dávajte svoju bolesť do niečoho iného čo vás baví. Tanec, hudba, spev, kreslite! Len si neberte drahocenný život.
     Ako zaniká aj ozvena zaniká aj tento článok......preto ho chcem ukončiť jedinými slovami: "NEBERTE SI SVOJ ŽIVOT!....."