Ja a môj svet

          V lese panoval dokonalý pokoj. Bolo počuť aj šuchotavé lístie, ktoré sa nadvihovalo pod nežným letným vánkom. Spievanie vtákov vo veľkých korunách stromov a tiché chodenie divej zveri po uschnutom lístii. Vládol dokonalý pokoj v tento nádherný a teplý slnečný deň.. Slnko bolo vysoko nad lesmi, čo bol náznak toho, že je pravé poludnie.     
          Občas som natrafila na divú zver, ktorá sa zľakla, keď ma zbadali, no ja som ostala nehybne stáť, aby som ich nerušila v ceste, a aby ony mohli v pohode odísť. Mne nikto nebráni v mojej ceste, tak prečo by som mala ja im? Viem, že sú to len obyčajné zvieratá bez rozumu, no mojim plánom je niečo úplne iné, ako plašiť obyčajné zvieratá v lese.
          Tento dokonalý pokoj však niečo začalo narúšať. Splašené vtáky a zvery sa rozbehli tou najrýchlejšou únikovou cestou, keď započuli taktiež splašený dupot koní, ktorý sa hnal cez lesnú cestičku. Bola som síce ďaleko od toho všetkého, no blížil sa ten rachot ku mne, tak som o čosi neskôr dokázala rozoznať, o čo ide.
          Štyri kone ťahali nádherne vyrezávaný koč, ktorý som ihneď zaradila medzi kráľovské aj podľa kráľovského erbu nad hlavou kočiša. Za kočom sa hnali dvaja muži a oháňali sa mečmi a kričali, aby zastavili. Koč pomaly spomaľoval, lebo ich tí zbojníci a výtržníci dohonili. 
          Nečakali dokým sa koč úplne zastaví. Jeden z nich otvoril bočné dvere a vliezol dnu, zatiaľ čo ten druhý nasadol vedľa kočiša, vytrhol mu opraty  a kočiša zhodil na zem. Ten druhý pokojne zastavil kone, aby sa mohli pustiť do vykrádania koča a jeho vzácností dnu.
          Chudák kočiš nestihol ani zareagovať, keď už bol dávno priviazaný o neďaleký strom. Ja som stála za neďalekým starým dubom, kde ma nebolo vidieť a celé som to sledovala. Musím im pomôcť. Nebojím sa, nemám strach, či nervozitu, dneska som plná energie. Bojím sa, že ich pri najhoršom zabijem, a to nechcem. Dneska nechcem zabíjať.
          Pomaly som vyšla z mojej skrýše a cez hlavu som si natiahla dlhú čiernu kapucňu, ktorá mi zakrývala polku tváre a druhú polku zakrývala čierna šatka okolo krku. Zapla som si dlhý čierny plášť a vydala som sa rýchlym krokom ku nim. Akurát sa ten druhý hrunul dnu, tak som ho schytila za vlasy, potiahla dozadu, a tak spadol na zem. Ani nestihol moc zareagovať, o čo ti ide a už mal aj môj meč pod krkom.
          "Okamžite nechajte ten koč na pokoji!" zasyčala som pomedzi zuby drsným mužským hlasom, i keď som pritom bola nežná žena, ktorej by meč nemal patriť ani len do ruky. Na môj rozkaz vyšiel z koča von aj ten prvý zbojník, ktorý zopakoval moje gesto, ale s princeznou, ktorej svoj meč držal pod krkom. Trhla som svojou obeťou, aby sa postavila a obaja sme krúžili dookola. Ja som sa mu dívala do očí, on ich ani moc nemohol vidieť.
          "Ak ho nepustíte, princezná Nafira bude mať svoju peknú hlávku oddelenú od ostatného tela," povedal ten prvý a mečom jej nebezpečne prešiel blízko krku. Princezná ani nedýchala len sa so strachom v očiach dívala na to, čo sa jej za nešťastie stalo. Ja som sa však takýmto vydieraním nedala zmiesť.
          "Pustite ju! Ihneď!" zvýšila som intenzitu mužského hlasu, no oni stále nič nerobili. Len sa na mňa uškŕňal a vyžíval sa v princezninom utrpení. Nakoniec omdlela od toľkého napätia, len som prevrátila oči. Rozmaznané ´paničky´ nič nevydržia. Nadvihla som si kúsok svojej kapucne a tak odhalila moje oči, tak bledé ako bolo nebo nado mnou.
          "Vy, ...." nestihol dopovedať a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu, keď som intenzívne myslela na to, ako ovládnuť jeho myseľ mojím pohľadom a vnútiť mu myšlienky, ktoré chcem, aby mal. Odídeš odtiaľto aj so svojim kamarátom. Nikdy sa už nepriblížite ku kráľovským kočom, ktoré by ste chceli vykradnúť. V pokoji odídete a necháte nás tu takto. Tak teraz zoberieš svojho kamaráta a zabudneš vôbec na to, že si ma tu videl, jasné? Chlapík s  prekvapeným pohľadom len kývol hlavou na znak súhlasu.  
          Bez slov pustil opatrne princeznú Nafiru na zem a ja som pustila svoju obeť, ktorá si radostne vzdychla, keď mohla vypadnúť odo mňa. Obaja sa stratili preč a ja som sa rozbehla za princeznou. Môj zrak však upútal kočiš priviazaný o strom. Čo si mohol tak pomyslieť o tom, čo práve videl? Díval sa na mňa podozrivým pohľadom. Mala by som ho umlčiť, aby ma niečo neodhalilo.
          Nechala som princeznú na zemi a išla som za ním. Skúmal ma svojim pohľadom a ja som skúmala jeho. Začala som ho pomaly odväzovať od stromu a po celý ten čas som premýšľala, čo si asi tak myslí. Na zmazanie spomienok mám dosť energie, no mám pred sebou aj dlhú cestu, nemal aby som sa zbytočne vyčerpávať.
          Po odviazaní ihneď padol na kolená a povedal: "Princezná Alerien."
          Šokovane som sa naňho pozrela a pohľadom som zaletela aj k princeznej na zemi, či je stále v bezvedomí. Ani sa nehla, tak som sa vrátila pohľadom na toho mladého muža, skôr chlapca, ktorý svojimi bledohnedými vlasmi a zelenými očami odhalil moju identitu. Kto to je?
          "Kto ste?" spýtala som sa a v hlase mi jasne znel šok. Pomohla som tomu chlapcovi vstať zo zeme. Ja nepotrebujem, aby sa mi niekto klaňal.
          Usmial sa a spoza svojej košele vytiahol taký istý amulet aký mám ja. "Volám sa Menarin a som učeň u starého Grohana. Hovoril mi o Vás, že ste dcéra jedného z najmocnejších kráľov, a že ako jediná princezná ste sa dali na cestu čarov a mágie," hovoril to s takou horlivosťou, akoby som bola jeho vysnívaný sen. "Vraj máte neskutočne veľkú moc, ktorá by premohla všetko na svete...." Musela som mu skočiť do reči.
          "Ale ako dobre vieš, každé zaklínadlo použité s amuletom ťa oslabí. A vieš, že amuletov je málo, len desať, takže sa musíš spoľahnúť na to, aby sa ti nestratil, alebo sa musíš spoliehať aj na svoju vlastnú silu."
          "To viem, na to isté ma upozorňoval aj Grohan," usmial sa a obaja naraz sme sa pozreli smerom k princeznej Nafir, ktorá sa preberala. Ihneď sme boli pri nej. Zmätene sa poobzerala okolo a zastala pohľadom na mne.
          "Ďakujem Vám, že ste ma zachránili. Kto vlastne ste?" spýtala sa a svoj zrak upierala na mňa. Pozrela som sa na Menarina a poslala som mu cez myseľ správu, aby sa nepreriekol. Som Alerien, bežní ľudia nevedia, čo som zač, poznajú ma len tí desiati. Som princezná, ale otec ma zavrhol, takže správaj sa ku mne normálne prosím ťa. Aj tak ako čarodejníci musíme ostať v utajení.  Ihneď reagoval. Pravdaže, aj tak by nám neverila, keby jej povieme, že vieme čarovať. Vysmiala by nás. 
          "Som Alerien, princezná Nafira" poklonila som sa, stiahla som si kapucňu z hlavy dole a po pleciach sa mi rozvinuli dlhé silno hnedé vlasy. a na princeznú sa upreli bledomodré oči.  
          "Tak, Alerien. Za to, že ste ma zachránili pred tými lúpežníkmi, Vás pozývam ku nám do hradu. Odmietnutie neprijmem," usmiala sa na mňa milo a ja som len mykla plecami. Rada uvidím svoj domov, aj keď som tam už desať rokov nebola.
          Tak som sa vydala tam, kde som začala, vyrastala, no otec ma zaprel a vyhostil, len za to, čo som bola a čo mi bolo predpovedané už dávno predtým, ako som sa narodila.