Ja a môj svet

V noci som nemohla zaspať. Selion ma prenasledoval vo snoch. Smial sa tým jeho hnusným smiechom, ktorý mi naháňal strach. Menil sa na môjho skutočného otca a hovoril mi, že som veľký omyl. V tom sne som začala nenávidieť aj môjho skutočného otca.

Selion mal pravdu. Pravdepodobne ma nikdy nemal rád. Prečo by za každým zmizol, keď ma stretol? Prečo za mnou doteraz vôbec neprišiel, keď vedel, že som jeho dcéra? Mal na to predsa pätnásť rokov!

Teraz som sa naďalej nezaťažovala myšlienkami na môjho otca a ani na Seliona. Vedela som, že sa ma zas pokúsi zabiť a určite sa mu to skôr, či neskôr podarí. Musela som konať.

Zobrala som si mamin starý prútik a pokúsila som sa s ním niečo urobiť. Švihla som ním a nič sa nestalo. Možno by som mala použiť nejaké zaklínadlo. Otvorila som čarodejnícku knihu a listovala som. Našla som tam náhodou stranu s nadpisom: „Čarovanie s prútikom.“ Písalo sa tam, že k prútiku musíme prejavovať nejaké city, aby sme ho mohli použiť.

„Ako zistíte, že môžete používať prútik? Keď sa ho chytíte, okolo prútika vznikne modrá žiara. Je to znamenie toho, že máte jasno v tom, čo chcete urobiť. Od tejto chvíle môžete použiť prútik na všetko možné,“ písalo sa v tej knihe.

Ja som ho znovu chytila a sústredila som sa na prútik. Nič. Vôbec nič sa nestalo.

„Možno na to nie som pripravená,“ hovorila som Edwardovi, ktorý si položil hlavu na moje kolená. „Možno ani sama neviem, čo chcem v živote dosiahnuť.“

Odložila som si prútik na stolík a išla som von. Vonku to moc pekne nevyzeralo. Pršalo a všade bolo tak škaredo. Aj tak som sa vybrala von. Nemala som so sebou ani len dáždnik, len som sa prechádzala po daždi.

Edwardovi sa to nezdalo príjemné, a tak ostal radšej doma. Schovala som si ruky do vreciek na svetri a prechádzala som sa po meste. Pri jednom výklenku som sa pozastavila.

Bol to mojej mamy starý obchod. Ešte stále boli vo výklenku fľaše c bylinkami, no na dverách bol nápis: „NA PREDAJ!“

Mama ten obchod mala určite rada. Mala predsa rada bylinky a hlavne, keď mohla pomáhať ľuďom. Napadlo ma, či náhodou nemala mama od tohto obchodu kľúče.

Vybrala som zväzok kľúčov, čo som vždy nosievala pri sebe. Vyskúšala som každý kľúč a pri poslednom sa mi podarilo odomknúť obchod. Pocítila som zrazu nesmiernu radosť.

Vošla som do obchodu a stále som tam cítila bylinky, aj keď sa tu už pätnásť rokov nič nepredávalo. Vtedy ma napadol jeden nápad. Mohla by som znovu založiť tento obchod. Určite by to chcela aj moja mama. Mala ho predsa rada. Zamkla som ho naspäť a išla som za mojou krstnou mamou.

Je to zvláštne, keď voláte niekoho krstná mama po pätnástich rokoch. Jessie mi dala však nádej. Poznala dobre moju mamu, ktorú som ja vôbec nepoznala. Povedala mi, že jej môžem hovoriť Jessie. Odvtedy jej tak hovorím. Hovorila mi, že keď na ňu zavolám, pripomeniem jej moju mamu.

Stojím pred jej dverami a zazvoním na zvonček. Otvorila mi Jessie a bola prekvapená a rada, že ma vidí.

„Ahoj Lucy,“ pozdravila ma s úsmevom na tvári.

„Jessie, chceli by ste zas predávať v maminom obchode?“ opýtala som sa jej. Tvárila sa nerozhodne.

„A čo by som predávala?“ opýtala sa ma.

„To isté ako predtým. Bylinárske výrobky,“ povedala som jej natešene, no ona z toho moc nemala radosť.

„Lucy, vieš, že by som veľmi chcela obnoviť obchod s bylinkami, ale také mydlá a šampóny aké robila tvoja mama, to nikto nevie napodobniť.“ Ja som sa však nevzdala. Musela som ju nejako presvedčiť.

„Mám mamine recepty,“ vyhlásila som. Jessie sa na mňa pozrela a neverila tomu, čo som jej povedala.

„Ale veď žiadne si nezapisovala. Všetko vedela naspamäť a nikomu ich nechcela prezradiť,“ hovorila rýchlo, ani som jej skoro moc dobre nerozumela.

„Mama ich zapisovala do jednej knihy. Je tam toho veľa a možno by sme to mohli skúsiť odznovu,“ hovorila som jej a stále som sa jej pozerala do očí. Niečo mi hovorilo, že skôr či neskôr ju nejako presvedčím.

„No tak dobre. Kedy začneme predávať?“ opýtala sa ma Jessie.

„Vieš tvoja mama vždy vyrábala veci do obchodu a občas predávala a ja som sa starala o účty,“ dopovedala Jessie.

„A nemohla by to byť aj teraz tak? Ešte nemám skúsenosti s obchodom, tak ...“ nevedela som, čo mám povedať a bola som rada, keď mi Jessie povedala: „Podobáš sa na svoju mamu. Tiež nechala obchodné veci vždy na mňa a radšej vyrábala svoje výrobky.“

Bola som rada, že s tým súhlasila, lenže sama by som to asi nezvládla. Potrebovala som pomoc, ktorá by mi pomohla pri zhotovovaní výrobkov.

„Jessie je doma Kathryn?“ opýtala som sa.

„No nie je ale za chvíľu by tu mala byť.“

„Poviete jej, že nech potom príde za mnou?“

„Pravdaže poviem Lucy.“

„Tak dovidenia,“ povedala som Jessie a vrátila som sa domov. Edward už nedočkavo na mňa vyskakoval. Pravdepodobne si myslel, že sa už nevrátim. Asi som sa mýlila, lebo ma ťahal kamsi dole. Pravdepodobne do pivnice. Bola tam tma a skoro nič som nevidela.

Zobrala som si teda baterku a posvietila si na cestu. Zošla som do pivnice a videla som okolo seba samé bylinky a veci na voňavky a šampóny. Už som mala aj miestnosť na výrobu tohto všetkého. Potrebovala som už len tú správnu inšpiráciu a hlavne mamine recepty. 

            Za chvíľu niekto zvonil pri dverách. Bola to Kathryn a bola celá zvedavá, čo od nej vlastne chcem. Odviedla som ju do pivnice a tam som jej to všetko vysvetlila. Podarilo sa nám pár receptov a to bol náznak, že nám všetko dobre vyjde. Išlo nám to od ruky.

Keď som všetky tie mydlá robila a prelievala som všelijaké mastičky do fľašiek, bolo to niečo čo mi celé tie roky chýbalo. Bola som vo svojom živle a páčilo sa mi to. Bola som rada, že kráčam v maminých stopách. Určite je na mňa pyšná, tam kdesi hore v nebi.

Zrazu si Kathtryn zobrala svoje kľúče od auta, ktoré si položila na stolík a išla hore ku schodisku.

„Kam ideš?“ opýtala som sa jej.

„Ale, príde dnes môj bratranec a mám ho vyzdvihnúť pred mestom,“ odpovedala mi Kathryn. Usmievala sa a išla hore schodiskom. Asi tak v polke sa zastavila a vrátila sa naspäť ku mne.

„Poď so mnou, nech nejdem sama,“ povedala mi Kathryn a chytila ma za ruku a ťahala ma von. Ani som nestihla povedať áno a už som sedela v aute.

„A ako sa volá tvoj bratranec?“ opýtala som sa jej, keď som ho videla stáť pri značke. Nevidela som mu do tváre, lebo bol otočený chrbtom ku nám.

„Volá sa Tim,“ povedala a len, čo sme zastavili, on sa otočil a skoro som prestala dýchať. Bol to Tim, ktorého som aj ja spoznala. Bratov najlepší kamarát a Biely čarodejník.

Chvíľu som sa naňho dívala ako na prízrak. Keď sa však Kathryn s Timom zvítala, obidvaja sa pozreli na mňa. Tim tiež ostal ako keby videl prízrak.

„Tak Lucy toto je môj milovaný bratranec Tim. Tim toto je Lucy,“ zoznámila nás Kathryn. Pravdaže netušila, že my sa už dávno poznáme. Stále sme sa po sebe dívali a nepovedali sme nič.

Kathryn sa dívala raz na mňa a raz na Tima. Nechápala, čo sa vlastne deje a pravdepodobne ani nevedela, čo sa má opýtať.

„Vy dvaja, ...hm,... sa ... poznáte?“ opýtala sa nás Kathryn. Po tomto som odvrátila zrak od Tima a dívala som sa do zeme.

„Lucy, čo tu robíš? Vieš aký sme mali o teba strach? Prečo si o sebe nič nedala vedieť?“ pýtal sa ma Tim.

Nedívala som sa mu do očí. Keď som dlho nič nepovedala, Kathryn povedala: „Ako vidím, tak sa poznáte. Sadnite si teda do auta ... a poďme.“

Celú cestu z nás nikto neprehovoril. Kathryn sa raz za čas pozrela do spätného zrkadla na Tima, ktorý sedel na zadnom sedadle. Občas sa pozrela aj na mňa, ale určite pochopila, že ani jeden z nás sa nemá chuť sa s ňou o tom rozprávať.

„Uvedomuješ si v akom si teraz nebezpečí?! Vieš ako sa o teba tvoj otec bál?!“ kričal zrazu Tim. „Mohli ťa zabiť! Mohlo sa ti niečo stať a ... a ...“

Vedela som, že je zle. Tim sa so mnou vždy rozprával pokojným hlasom, aj keď bolo zle. Teraz som ho nespoznávala. Hromadila sa vo mne zlosť. Kričí na mňa bez príčiny a ani nevie, prečo som vlastne ušla. Pochybujem o tom, že to môj otec, teda nepravý otec, alebo Mark niekomu povedali.

Klamali mi toľko rokov... Zlosť vo mne ešte narastala. Klamali mi predsa šestnásť rokov! A Tim o tom nevie vôbec nič, tak čo sa do toho stará?

„Teba do toho nič!“ zrazu som naňho vykríkla. „Vôbec nevieš prečo som ušla! Nevieš prečo! Tak sa prosím do toho nestaraj!“

Dýchala som dosť prudko a srdce mi tĺklo dosť silno. Na chvíľu som sa pozrela na Kathryn a vyzerala dosť vykoľajene. Na zadné sedadlo som sa neopovážila pozrieť. Mala som Tima rada, a tak bolo obtiažne naňho pozrieť, keď som práve naňho nakričala.

Auto zastalo a to bolo moje vyslobodenie z tohto päťminútového ticha.

„Ahoj Kathryn,“ povedala som a vošla som do môjho domu. Počula som ako ma Kathryn odzdravuje, ale to už som dávno zavrela dvere. Edward ma už nedočkavo vítal a skákal po mne.

Teraz som ľutovala, že som na Tima nakričala. Nemala som dôvod. Báli sa o mňa a nevedeli kde som. Bolo to predsa pochopiteľné, že na mňa niekto nakričí. Teraz však už otec a Mark budú vedieť kde som. Určite im Tim zavolá a už sa tu nebudem skrývať pred nimi.

            Na druhý deň som si chcela zapnúť po dlhom čase mobil. 64 zmeškaných hovorov od otca a 56 od Marka. Ešte chvíľu som váhala, či im mám zavolať. Veď už skoro prešiel týždeň od môjho odchodu z domu. Síce som im ešte neodpustila, ale musela som sa ozvať. Už som mala vytočené číslo, keď zazvonil niekto pri dverách.

Išla som otvoriť a stál v nich Tim. Okamžite som sa začala pozerať do zeme.

„Ahoj Lucy. Chcel som sa ti iba ospravedlniť...,“ hovoril Tim, no ja som mu skočila do reči.

„To by som sa mala ja ospravedlniť. Nemala som na teba kričať bez príčiny,“ ospravedlňovala som sa.

„Ja som sa nemal do toho starať. Nie je to moja vec,“ hovoril aj tak naďalej Tim.

„Nejdeš sa prejsť niekam?“ zrazu zo mňa vyletelo z ničoho nič.

„Idem,“ povedal Tim. Ja som zamkla dom, aj s Edwardom, a išli sme sa prejsť niekam.

„Bola si už v Čarovnom lese?“ opýtal sa ma Tim.

„Nemala som veľa času sa tu poprechádzať a už vôbec nie v lese.“

„Tak ideme tam!“ zavelil Tim a pomaly sme vykročili  smerom k lesu. Cesta ubiehala pomerne rýchlo. Rozprávali sme sa o všetkom, ale na tému prečo som ušla z domu nedošlo. Bola som aj rada, lebo sa mi nechcelo spomínať na to.

Boli sme už dosť hlboko v lese, ale aj tak tam bolo dosť veľa svetla. Zrazu spoza stromu vyliezlo niečo veľké. Vyzeralo to ako veľký okrídlený kôň, ale bolo poznať, že je tam aj kúsok človeka.

„Ahoj Mírius. Ako ide život?“ opýtal sa zrazu Tim. Keď ten tvor  podišiel bližšie podobal sa mi z Harryho Pottera na kentaura, ale tento mal aj krídla.

„Odkedy som si ublížil na ľavú zadnú nohu už to nie je také aké to bývalo,“ povedal ten tvor a na chvíľu sa zahľadel na mňa. Zbadala som na jeho tvári zdesenie, alebo prekvapenie, a tak som netušila, čo si mám myslieť.

„Vy ste Lucy? Lucy Waylinová?“ opýtal sa ma ten tvor.

„Áno, som,“ odpovedala som celkom normálne a ani na chvíľu som nedala najavo svoje zdesenie.

Keď musím priznať, ten tvor mi prišiel trocha zastrašujúci. Bol predovšetkým väčší a jeho tmavá pokožka a aj tmavé dlhé vlasy boli dosť zašpinené.

„Vaša mama bola úžasný človek. To ona zariadila, aby mirataruni mohli žiť slobodne a voľne a nie pod nadvládou obrov,“ povedal spokojne Mírius.

„To som veľmi rada,“ povedala som sa a usmiala som sa naňho.

„Tak ja už musím ísť. Ahoj,“ povedal a a za chvíľu ho už nebolo za stromami. Tim ma zas niekam ťahal. Vraj to je jeho obľúbené miesto.

Zrazu sa pred nami objavilo naozaj nádherné miesto. Malý potok, ktorý tam žblnkotal sa v slnečných lúčoch ligotal. Nádherná zelená lúka sa zelenala a bola mäkká na pohľad.

Bola som na tomto mieste prvýkrát, ale tak veľmi mi to pripomínalo jedno miesto. Jedno miesto, na ktorom som bola iba dvakrát. Podobalo sa mi to na miesto, ktoré je miestom iba pre Čiernych čarodejníkov. Nádherné a pri tom také jednoduché. Nečudovala som sa, prečo je to Timove obľúbené miesto.

Tim preskočil potok a ja som chcela ísť za ním na druhú stranu. Skočila som, no pošmykla som sa. Skoro som spadla, ale Tim ma zachytil. Držal ma pevno a dívali sme sa do očí. Mal ich také... nádherné.

Chcela som a mu poďakovať, no pri otvorení úst som zo seba nevydala ani hlások. Zbadala som, že so mnou klepe a bola som nervózna.

„Ďakujem,“ povedala som a odtiahla som sa od neho. Nič nehovoril, no ja som mala zvláštny pocit.

V ten deň, keď som bola s Timom sama, cítila som sa veľmi dobre. Mala som príjemný pocit z toho, že som tam s ním.